Nemalo sa to stať! - 11. kapitola - Čudný rozhovor
Komentár autora: A je tu nová kapitola NSTS :) Viem, že mi to vážne dlho trvalo, ale vďaka škole nie je toľko času... Dúfam však, že ste na túto ff ešte nezabudli. Prajem príjemné čítanie :)
11. kapitola – Čudný rozhovor
Zostala som stáť na mieste ako prikovaná a hypnotizovane som hľadela na prázdnu posteľ.
„Zakrádaš sa po mojej izbe, aby si zistila, koho mám v posteli túto noc?“ zašepkal mi Damon do ucha.
Vyplašene som sa k nemu obrátila. V tme som celkom jasne videla jeho biely chrup, keď sa usmieval. „D-da-Damon,“ koktala som a oči mi náhle kmitali po celej miestnosti a vyhýbali sa Damonovým.
Damon mľaskol jazykom. „No, dnes tu nemám naozaj nikoho,“ odpovedal mi na neexistujúcu otázku. „V posteli dnes spím iba...,“ na chvíľu sa odmlčal. „Ja,“ dokončil a očné zuby sa mu zaostrili. „Jedine, že by si proti tomu niečo namietala,“ uškŕňal sa.
Nahlas som preglgla. Koľko bude Stefanovi trvať, kým sa zobudí, ak zakričím? premýšľala som. Potrebujem čas. „No, v podstate, hej, mám niečo proti tomu,“ šepkala som tiež a snažila sa na tvári nadobudnúť niečo podobné zvodnému úsmevu.
Damon sa na mňa podozrievavo pozrel, no napokon pristúpil na moju hru. „Áno? Skvelé. Ale neboj sa, krvavé škvrny som už dávno vyčistil.“
Dvojzmysel tejto vety sa nedal prehliadnuť. Dobre. Keď sa chce hrať, budeme sa hrať, zaťala som sa v duchu. „Dobre,“ usmiala som sa. „Nerada by som mala pyžamo od krvi.“
„Mimochodom, to pyžamko je vážne pekné,“ veľavravne sa mi zahľadel na prsia a postupoval nižšie. Trochu som sa zachvela, ale zamaskovala som to.
„A čo Stefan?“ nedalo mi to a musela som sa opýtať.
Damon sa rýchlo premiestnil k dverám, zamkol ich a s úškrnom sa ku mne obrátil. „Neboj, on spí väčšinou aj tak sám. Chudák.“
„Hm,“ zamumlala som neurčito. Neviem, do kedy toto dokážem hrať. Prečo som sem, ja hlupaňa, liezla? Už by mi malo dôjsť, že kamkoľvek pôjdem, kde je Damon, vždy skončí s vyšším skóre on. Tentoraz sa však nevzdám tak ľahko. Ale ako ďaleko som ochotná zájsť? pýtala som sa v duchu.
Damon si zatiaľ ľahol naspäť do postele a zatvoril oči. Nedokázala som sa donútiť vliezť do postele k nemu a tak som len stála a prenášala váhu z jednej nohy na druhú.
„Do kedy tam budeš stáť?“ spýtal sa ma Damon.
„Ehm... nie som moc unavená,“ povedala som na obranu.
„Nie?“
Pokrčila som ramenami a konečne postúpila o krok bližšie k posteli. Potom ďalší krok, ďalší a ďalší, až som bola pri posteli. Váhavo som si ľahla na kraj. Srdce som mala až kdesi v krku, o čom Damon určite vedel.
Zatvorila som oči a snažila sa upokojiť. Na moje prekvapenie mi to netrvalo dlho. Damonova prítomnosť bola upokojujúca a tak som aj čoskoro zaspala.
* * *
Pretočila som sa na druhý bok a so zatvorenými očami som zívla.
„Ak mám pravdu povedať, čakal som, že sa v noci pokúsiš zdrhnúť, ale zmýlil som sa,“ ozvalo sa mi pri uchu. V polospánku som zahmkala a usmiala sa. Cítila som sa jednoducho skvele.
Po chvíli Stefan znova prehovoril. „Ach, zabudol som, aký veľký si spachtoš,“ okomentoval.
„Spánok je veľmi dôležitý,“ odvetila som a zaborila hlavu do vankúša. Vdýchla som príjemnú vôňu, niekto menil obliečku.
Vtom ma ako zásah blesku zaplavili spomienky zo včerajšieho večera. Od hrôzy som zostala ochromená, s vyvalenými očami natoľko, že mi takmer vypadli z jamôk.
Stefan sa zasmial drsným smiechom. Meravo som sa od neho odtiahla a pomaly zdvihla hlavu. Musela som zadusiť výkrik. Stefan sa zmenil na Damona, Stefanova posteľ na Damonovu, taktiež izba. A ten mäkký vankúš bola vlastne – striaslo ma – Damonova holá hruď.
Pekné ránko bolo zrazu v čudu.
„Tento výraz si zapamätám,“ smial sa Damon.
Odskočila som od neho na úplný kraj postele, akoby prenášal vírus. On ho vlastne aj prenášal. Verte mi, nechceli by ste byť nakazení vírusom Damona Salvatoreho.
„Dobre si sa vyspala?“ zapriadol nežne, naťahujúc sa.
Ignorovala som jeho otázku a radšej sa tackavo postavila z postele. Takto som si ráno veru nepredstavovala.
„Okej, ako chceš. Stefan je už hore, ja si ešte zdriemnem.“
Zamrelo mi srdce. „Prosím?“ obrátila som sa, no Damon už spal s otvorenými ústami a chrápal. Spal nie ako skutočne spal. Mňa neoblafne, ani keby veľmi chcel. Ale o tom potom. Ak je Stefan hore a mňa ráno nenašiel v posteli... Nechcela som ani pomyslieť na tie následky.
S malou dušičkou som odomkla dvere a vyšla na chodbu, kde ma omráčil studený vzduch. Kto, doriti, nechal otvorené okno?!
Pomalým tempom som zišla po schodoch a keď som uvidela otvorené vchodové dvere, prižmúrila som oči. Na celej tej situácii sa mi niečo zdalo divné. Prišla som až k dverám, vyšla som von a obzerala sa po okolí. Dážď za noc síce utíchol, no všetko naokolo bolo úplne premočené.
Na príjazdovej ceste odrazu zastalo auto. Vystúpil z neho pekný, tmavovlasý chalan a v ruke niesol škatuľu. Rýchlo som si z haly vzala bundu, do ktorej som sa zahalila a vykročila som mu v ústrety.
„Elena Gilbertová?“ opýtal sa francúzskym prízvukom.
„Á-áno,“ odvetila som.
„Toto je pre teba,“ povedal a už mi podával škatuľu. S nechápavým pohľadom som si ju vzala.
„Ja som si ale nič neobjednala,“ namietla som.
„Ty nie, ale ona áno.“ V jeho úsmeve som zahliadla predĺžené očné zuby, ale bolo neskoro. Nestihla som ani zalapať po dychu a už po mne vyštartoval. V krku som pocítila bodnutie, keď mi ostrými očnými zubami ako žiletka pretrhol krehkú kožu a tepnu a začal mi sať krv plnými dúškami.
Keď ma prešiel prvotný šok, začala som sa brániť. Trhala som sebou a snažila sa kričať, ale z krku mi vychádzal len chrapot. Upír ma trochu nadvihol a upírou rýchlosťou sa so mnou premiestnil k neďalekému stromu, o ktorý ma pritlačil.
Po chvíľke som došla na to, že je zbytočné sa mu brániť. Som jednoducho bezmocná. Je len sranda, že vždy sa práve ja musím namočiť do každej sračky, ktorá je nablízku.
Pomaly som začala strácať vedomie, telo sa mi uvoľnilo a bolo pripravené na koniec.
„Stačí,“ zavelil nový ženský hlas, ktorý som doposiaľ nikde nepočula. „Teraz je len moja.“
Neznámy upír zo mňa vysal ešte niekoľko dúškov, kým sa odtiahol a pozrel na nositeľa toho nového hlasu. Povolil zovretie a ja som sa automaticky sklátila na zem nasiaknutú vodou.
„Vráť sa späť,“ prikázala žena mužovi.
O niekoľko minút som počula štartovanie auta. Na moje nešťastie však odišiel len muž, žena si ku mne totiž čupla. „Teraz nevyzeráš bohvieako,“ poznamenala štipľavým tónom. „Ale to sa zmení. Už čoskoro.“
Porazene som zatvorila oči a prepadla sa do temnoty.
Pokračovanie nabudúce...