Nemalo sa to stať! - 7. kapitola - Vylievanie srdca do denníka
Nazdárek :) Dúfam, že ste 2 dni bez mojej aktivity na tejto stránke prežili xD Mne sa nejako nechcelo nič pridávať, tak prepáčte :) A vlastne som nemala ani ČO pridať, bohužiaľ :( V zálohe ešte niečo mám, ale to je až keď nastanú horšie časy xD No dnes som dopísala novú kapitolu príbehu Nemalo sa to stať! a tak vám ju už dnes pridávam :) Príjemné čítanie a komentujte!
7. kapitola - Vylievanie srdca do denníka
Rozkašlala som sa na celú miestnosť. Snažila som sa popadnúť vzduch, bez ktorého by som onedlho už nemusela žiť. Našťastie sústo palaciniek som bezpečne vykašlala a vypľula na tanier.
Následne som prudko siahla po poháre pomarančového džúsu, ktorý sa nachádzal neďaleko mňa. Liala som ho do seba až dokým v pohári nezostala ani kvapka. Jednoducho, liala som ho do seba ako alkoholik alkohol. A aj som si tak pripadala. Ako ma takto mohla rozptýliť tá Damonova odpoveď? Asi to bude tým, že za tou odpoveďou sa skrýva skrytý zmysel. A mne ako na potvoru ten skrytý zmysel došiel. Inak si to rozhodne neviem vysvetliť.
„Damon, chceš mi tým povedať, že som zodpovedná za smrť nevinného človeka? Alebo ich bolo viac?“ musela som sa uistiť. Prosím, nech povie nie, prosím, prosím, prosím...
Damonovi sa na tvári roztiahol najväčší úsmev aký som kedy videla. „Už to tak bude,“ odvetil stále sa usmievajúc. Zalapala som po vzduchu. Povedal to, čo si myslím, že povedal? Do hája. Už cítim, ako sa mi pocit viny stále viac a viac ponára do duše a zvnútra mi ju trhá na márne kúsočky.
„Prečo...prečo si mi to povedal?“ snažila som sa udržať si vyrovnaný tón, no hlas sa mi triasol.
„Ty si sa na to pýtala,“ povedal, zodvihol sa zo stoličky a zamieril k dverám. Ja som to nestihla ani spracovať a tak mi chvíľu odpoveď trvala, ale aspoň som to stihla skôr, ako sa stihol vypariť.
„Takže, je to moja vina?“
Otočil sa a chvíľu sa na mňa díval. Potom prehovoril: „Keď si to zoberieš takto... tak asi áno.“ A už ho nebolo.
„Debil!“ zanadávala som do vetra. Ale som si istá, že ma počul, určite sa totiž ešte niekde schoval, aby ma na chvíľu pozoroval či počúval. Keby mi to povedal inokedy, určite by to bolo lepšie. Ale práve v tento deň? V deň, kedy mám ísť za Stefanom a všetko si s ním vyjasniť?
Stefan. Až do teraz mi ani na um nezišiel. Čím to bude? Moja najväčšia láska(i keď ma niekedy dosť štve) a ja si na ňu ani nespomeniem. A mám o problém navyše.
Až teraz mi totiž došlo, že som si na Stefana počas celého výletu spomenula možno dvakrát. Jednoducho, akoby ani neexistoval. A to nie je dobré znamenie. Keď som s Damonom, dejú sa divné veci. Žeby to bolo jeho zásluhou? Možné je všetko.
Nádych, výdych. Nádych, výdych. Nádych, výdych. No, myslím si, že psychicky som na to stretnutie so Stefanom pripravená...
Čo to meliem? Samozrejme, že nie som pripravená. Prosté nádychy a výdychy mi houby pomohli. Ach, keby som len za Stefanom nemusela ísť... Keby som sa s ním už nikdy nestretla... Keby, keby...
To nie! Vážne premýšľam nad tým, že Stefana vlastne nechcem vidieť? Dnes, zajtra a vlastne nikdy? Musela som sa zblázniť. Veď Stefan je to najlepšie, čo ma kedy mohlo stretnúť...
Ani som si neuvedomila, že stále stojím prikovaná k zemi a zízam do blba. Keby ma takto niekto videl, stopercentne by si myslel, že som blázon.
Konečne som sa pohla z miesta a rýchlo som ako-tak poupratovala kuchyňu po raňajkách, aby Jenna nemala žiaden dôvod ma podozrievať z nekalých úmyslov.
Následne som sa rozbehla do svojej izby, bezpečne som zamkla dvere a zúfalo som sa oprela o dvere. Čo urobím, čo urobím?? Potrebujem sa nejako odreagovať a nemyslieť na to, že som zodpovedná za smrť nejakých ľudí, ktorý mali rodinu, priateľov...
A som v pytli. Už nad tým premýšľam. I keď asi je lepšie, že premýšľam práve nad týmto a nie nad blížiacim sa stretnutím so Stefanom...
Br. Až ma striaslo pri tej predstave. Ale prečo by som za ním vlastne mala ísť? Nie sme dohodnutí, mám tam v pláne ísť len z mojej vlastnej vôle či skôr z donútenia? V podstate tam ani nemusím ísť...
Nie! Tieto myšlienky mi teda dávajú riadne zabrať. Musím rýchlo vymyslieť, čo budem robiť, aby som nemusela viesť myšlienkový boj v mojej, už aj tak dosť plnej, hlave. Za Stefanom pôjdem, či sa mi to páči alebo nie. Tejto vety sa musím držať zubami-nechtami.
Už viem! Denník! I tak som ho po celý víkend nemala pri sebe a teda som si do neho nemohla ani nič zapísať. A teraz je na to ten správy čas.
Išla som do kúpeľne, kde som otvorila tajnú skrýšu v stene sprchy(na všetky iné skrýše sa už nedá spoľahnúť, pretože ich Jeremy vysliedil) a vytiahla som z nej malú knižku s pevnou väzbou veľkosti A5. S denníkom pritlačeným na hrudi som zamierila k oknu, kde som sa pohodlne usadila na parapete a začala som písať.
8. mája 2010
Milý denníček,
som šťastná, že som konečne doma. Bohužiaľ, túto vetu som musela preškrtnúť, pretože v skutočnosti nie som dvakrát šťastná, že som doma. Áno, áno, ja viem, že by som mala byť šťastná, ale nie som. A to ma mätie. Keď som s Damonom... tak sa cítim taká... voľná. Áno, voľná, bez záväzkov. Ako normálny tínedžer, ktorý sa nebojí spraviť pár úletov. Už dávno som sa takto necítila. Ale fakt. Od smrti rodičov ani raz. Je to zvláštne, ale taktiež prirodzené. Ale vráťme sa na začiatok... Celý víkend som strávila s Damonom a i keď som si tento menší neplánovaný výlet do Georgie moc neužila, zdá sa mi, že za to som sa o dosť pohla vo vzťahu medzi mnou a Damonom. Samozrejme, že myslím kamarátsky vzťah. Neviem, prečo mám taký pocit, ale... nuž, mám ho. No mám mu byť za čo vďačná. Aj keď si z jednej noci absolútne nič nepamätám, mám pocit, že mi pomohol. A to už len tým, že ma zachránil z toho auta. Keby tak neurobil, čo vôbec nemusel, pravdepodobne by som už voňala fialky odspodu. Čo nie je nejaká extra lákavá ponuka. A aj napriek našim slovným hádkam sme stále v pohode. Neviem síce do kedy to asi vydrží, ale dúfam, že dlho. Po prvé, baví ma trápiť ho, ale znášať tie jeho narážky je už ťažšie, ale prežiť sa dajú. A za druhé(čo je dosť prekvapujúce za druhé), mám ho rada. Ako kamaráta, samozrejme. I keď... možno i niečo viac, ale o tom si zakazujem premýšľať. Na túto tému by sa totiž našlo viac pre a menej proti. A tomu sa snažím vyvarovať. Uf, nejako som sa rozpísala. Radšej už uzavriem Damona a načnem novú tému... myslím, že vieš akú. Stefan. Veľa som o ňom posledných niekoľko minút premýšľala, ale nič také, o čom by mala premýšľať verná priateľka. A nesmierne sa za to hanbím. Všetky myšlienky, ktoré sa o ňom v mojej hlave zrodili by ho mohli raniť, keby som mu ich povedala. Samozrejme, že to nemám v pláne, ale i tak. Dnes ma s ním totiž čaká stretnutie a ja sa chcem z toho vykrútiť. To by nebolo také ťažké, keďže sme sa na stretnutí nedohodli, ale to nemôžem urobiť. Musíme si to nedorozumenie vysvetliť, no ja si nie som istá, či ma to jeho chabé vysvetlenie zaujíma. A to nie je dobré.
Odrazu sa zdola ozvalo vŕzganie dverí a následne ich zatvorenie. Odtrhla som pohľad od denníka a na chvíľu som prestala písať a len som zízala na dvere a načúvala som, aby som vedela rozoznať, kto prišiel. Jenna či Jeremy? Alebo obaja?
„Som doma!“ skríkla Jenna na celý dom, aby mi tým dala jasne najavo, že pokiaľ tu mám niekoho, kto by tu nemal byť alebo robím niečo, čo by som nemala robiť, nech si radšej vymyslím aspoň trochu uveriteľnú historku. Našťastie, môj hosť sa už dávno vyparil. A keby Jenna prišla na to, že tu bol Damon, môžem sa ísť rovno obesiť.
Odhodila som denník bokom, myslím, že pristál niekde na posteli a vybehla som z izby. Dvere som ani neunúvala zatvoriť, veď za chvíľu som späť.
Zbehla som ako víchor do predsiene a začala som vyzvedať: „Ako bolo u Alarica?“
„Ahoj, Elena,“ pozdravila ma Jenna a pritom si vyzliekla bundu. „Jeremy sa ešte nevrátil?“
„Ale no tak! Priznaj si, že je ti vlastne jedno, kde je Jeremy, len sa chceš vyhnúť odpovedi, teta Jenna!“ obvinila som ju bez dôkazov.
„Elena! Máš ešte len sedemnásť a ja ti chcem ísť príkladom, takže sa žiadne informácie nedozvieš,“ odbila ma teta Jenna. Prevrátila som oči nad absurditou tých slov. Azda o tom už neviem svoje?
„Aký bol víkend?“ spýtala sa ma znenazdajky.
„Fajn,“ zmohla som sa len. Z nej sa nedá nič vytiahnuť. „Budem v izbe,“ oznámila som jej a pomaly som kráčala po schodoch, keby si to ešte náhodou rozmyslela a chcela sa so mnou podeliť.
„Elena?“ oslovila ma a ja som razom zastala a upriamila na ňu svoje hnedé okále. „Bolo to úžasné,“ povedala s úsmevom a zamierila do obývačky.
Sama pre seba som sa usmiala a odcupotala som na poschodie do svojej izby. Ale keď som do nej vstúpila, premohlo ma zvláštne tušenie. Niečo mi tu nehralo.
Pokračovanie nabudúce...
A už nabudúce príde na scénu Stefan ;) MOŽNO! Mal už v tejto kapči, ale nejako mi to nevychádzalo :D