Nemalo sa to stať! - 8. kapitola - Iné odreagovanie
Čus! :D Ak sa pýtate, prečo tu nič v predchádzajúcich dňoch nepribudlo, mám pre vás vysvetlenie... Ja som si totiž po prvýkrát stiahla nejakú časť zo seriálov :D A samozrejme, čo iné by to bolo, keby nie TVD :D Ale len 3. sériu, 2. som takmer celú videla a 1. ma až tak moc nezaujíma... A ešte TSC, ale len pár častí :D A keď som si tie časti pomaly sťahovala, pomaly som si ich aj kukala a na stránku nezostal čas :D A ak sa mám priznať, tak ani na nič iné :D A ak sa pýtate, prečo som si v živote nič nestiahla, odpoveď je jednoduchá... kvôli pomalému netu. Keď si niečo idem stiahnuť, dá mi to, že to bude trvať vyše 12 hodín a na to na nemám trpezlivosť :D A keď mám zas rýchly net, tak mi to zožerie veľké množstvo dát, takže :D Ale teraz som to už nevydržala :D Ach jaj, zase som sa rozkecala :D Tak radšej k dnešnej kapitolke... túto kapču mám napísanú už dávnejšie, pretože som ju dopísala v deň, keď aj 7. kapitolu :D A tak som vás troška potrápila a nepridala ju tak skoro :P Prajem príjemné čítanie a komenty, prosím! Pretože hlavne vaše komenty, či už kladné alebo záporné mi pomáhajú v písaní ďalších kapitol, tak komentmi nešetrite! :)
8. kapitola - Iné odreagovanie
Dôkladne som sa okolo seba poobzerala nahliadla som i do kúpeľne, ale nič zvláštne som nenašla. Asi sa mi to len zdalo.
Znova som si sadla na parapet a načiahla som sa po denníku, ktorý bol ďalej, než sa mi zdalo, že som ho odhodila. Pokrčila som ramenami, trochu som sa pomrvila na mieste, aby som si našla polohu v ktorej sa mi najlepšie sedí.
Otvorila som denník na strane, kde som predtým prestala písať a už som išla v písaní pokračovať, keď ma ovanul jemný, no za to trochu studený vzduch a mne sa na holých rukách objavila husia koža.
Otriasla som sa zimou a konečne mi došlo, čo sa mi predtým na mojej izbe nezdalo. Okno bolo trošku, sotva badateľne, pootvorené. Zas som spala s pootvoreným okno. Ja krava. To priam volá Stefana do mojej izby.
Postavila som sa a s denníkom v ruke som okno zatvorila na doraz. Už som sa znova chcela vrátiť na miesto a dopísať dnešný zápisok, no už som na to nemala náladu. Väčšinou ma písanie do denníka trochu odreaguje, ale dnes sa tak nestalo. Čo už. Budem si musieť vymyslieť lepšie odreagovanie...
Keďže ku Stefanovi som sa rozhodla ísť až poobede, celé doobedie mám voľno. Mohla by som zájsť do Grillu, lenže tam bude stopercentne Matt a možno i niekto ďalší z našej školy. A ja dnes nemám náladu na Matta, Caroline ani Tylera. A dokonca by sa mi mohlo stať, že tam uvidím aj Damona, ako sedí za barom a popíja kvalitnú whisky. Grill musím vyškrtnúť.
Prechádzka do lesa? Dobrý nápad, Elena. Najlepšie bude, keď pôjdeš do lesa, kde môžeš stretnúť Stefana ako sa kŕmi nejakým králikom. Br. Alebo sa tam stratím. Nie. Les musím tiež vyškrtnúť. Nejaké ďalšie nápady, Elena? Ach jaj. Ako zabiť nadbytočný čas a nemyslieť na poobedie?
Lámala som si nad tým hlavu asi polhodinu ani čo by som si to uvedomila. Polhodina v čudu. Možno nič nerobením zabijem nadbytočný čas... Chyba. Ja niečo robím. Premýšľam. A to je ešte horšie ako dva predchádzajúce nápady. Vzchop sa konečne!
Facebook! Napadlo mi odrazu. Zavolám Bonnie, či nejde na facebook. Jej sa môžem z časti zdôveriť so svojimi problémami a viem, že sú v dobrom bezpečí. Išla by som aj ku nej, na to však nemám náladu. Ihneď by spoznala, ako ma veľmi trápi vzťah medzi mnou a Stefanom a vzťah medzi mnou a Damonom. To fakt nepotrebujem.
Presunula som sa k notebooku a zapla som ho. Kým sa zapínal, netrpezlivo som si začala podupkávať nohou. Keď sa objavila kolónka s mojím účtom, zadala som heslo(to je pre vás záhadou :P) a ihneď som vyštartovala na internet. Otvoril sa mi google, ktorý veľmi často nepoužívam, takže je tam viac-menej zbytočný. Klikla som na obľúbené položky a vybrala som facebook.
Prihlásila som sa a pozrela si nové aktualizácie. A že ich bolo veľa. Naposledy som na facebooku bola ešte pred smrťou rodičov a po ich smrti len pár krát a to na sotva päť minút. V poslednom čase som fakt nemala čas na nejaký pre mňa úplne zbytočný modručký facebook. A Bonnie tam tiež moc nechodila. Jediná tam asi chodila len Caroline, ktorá bola zároveň i na Twitteri. Avšak teraz sa venuje viac realite ako takýmto komunikačným stránkam, i keď nehovorím, že si na ne čas nenájde. Teraz ju však zaujímajú dôležitejšie veci ako napríklad pekní chalani, večierky a zábava. Celá Caroline.
Rozhodla som sa, že zistím, či Bonnie nie je na náhodou online. Celé toto hľadenie mi zabralo až minútu, keďže mám toľko priateľov a navyše asi polovica z nich je online, takže viete si to hľadanie predstaviť. Bonnie však online nebola a tak som jej na mobil napísala krátku sms, či má čas na písanie na fb. Samozrejme, Bonnie ako dobrá kamoška s radosťou súhlasila a o pár minút už bola online.
Elena: Ahoj, no čo nové sa udialo počas mojej neprítomnosti?
Bonnie: Ale, poznáš to, samá nuda. Caroline chce usporiadať ďalší večierok, akoby toho nebolo už aj tak dosť.
Elena: Dá sa tomu nejako zabrániť?
Bonnie: Nemyslím si. Poznáš Caroline. Vždy dosiahne svoje, za každú cenu. Ale teraz mi niečo povedz ty. Aký bol víkend?
Elena: Ani sa nepýtaj. Polovičku nedele som prevracala.
Bonnie: To vážne? :O
Elena: Smrteľne vážne.
Bonnie: A čím bolo to vracanie zapríčinené?
Elena: Dvakrát hádaj.
Bonnie: Ou. To si to až tak prehnala?
Elena: Ešte viac. Nič si nepamätám.
Bonnie: Nič??
Elena: Nič.
Bonnie: Koľko si toho, prosím ťa, vypila?
Elena: Sama netuším. Damon mi povedal, že po piatich whisky počítanie vzdal.
Bonnie: Damon?!
Elena: Hej, Damon.
Bonnie: Elena.
Elena: Nie, Bonnie, nič nehovor. Aj bez teba viem, že stráviť víkend s Damonom bolo riskantné.
Bonnie: Len riskatné?! Čo nato Stefan?
Elena: Práveže neviem. Ešte som za ním totiž nebola.
Bonnie: Nebola? Veď si doma už od včera, nie?
Elena: Hej, lenže včera sa mi tu na noc nasáčkoval Damon, vieš?
Bonnie: Zase Damon? Mám pocit akoby už ani nikto iný na svete neexistoval, ty nie?
Elena: Bonnie, prosím ťa.
Bonnie: Fajn. Ale keď ja si ešte veľmi dobre pamätám, čo urobil naposledy...
Elena: Viem, na niečo také sa ťažko zabúda. Ale predstav si moju situáciu. Ako by som donútila upíra vypadnúť z môjho domu? Veď som ho ani z gauča nemohla posunúť o jeden milimeter!
Bonnie: No, keď sa na to pozriem z tohto uhlu, tak je to nemožné. Ale prečo si nezavolala mne, aby som ti prišla na pomoc? Ja by som ho dala raz-dva do laty.
Elena: Bonnie, Damon mi zachránil život a ja sa mu takto odvďačím? To už by som ho rovno mohla prepichnúť kuchynským nožom, ale stále by som mu ním nevedela spôsobiť takú bolesť akú mu môžeš spôsobiť ty obyčajným pohľadom a sústredením sa.
Bonnie: Čože? A o tomto si mi chcela povedať kedy? A ako to, že ti odrazu záleží na tom, akú silnú bolesť mu spôsobím?
Elena: Trošku som na to zabudla, no. Jednoducho mi na tom záleží.
Bonnie: Na to, že ti niekto zachránil život sa nezabúda, Elena. A obzvlášť, keď ten niekto sa volá Damon. Ale nezáleží ti na tom až príliš?
Elena: Hej, ja viem. Možno, vieš čo, nechajme to radšej tak, ok?
Bonnie: Ok. Ale aspoň mi napíš, čo sa vlastne stalo.
Elena: Nabúrala som svoje auto, keď som sa snažila vyhnúť zrazeniu nejakého chlapa, ale aj som ho zrazila avšak on sa potom začal dvíhať...
Bonnie: Ale si v poriadku, nie?
Elena: Áno, mám len malú ranu na hlave a niekoľko modrín, ale inak som v poriadku.
Bonnie: To som rada :) Ale to znamená, že...
Elena: Že ďalší upír je v meste alebo minimálne blízko neho.
Bonnie: Vari nestačí, že tu voľne pobehujú dvaja upíri, musí tu pobehovať ešte jeden?!
Elena: Ani ja z toho nie som nejako extra nadšená. A je mi ľúto, že som ťa do tohto všetkého zatiahla.
Bonnie: Nerob si starosti. Tak či tak by som sa to neskôr dozvedela. A sama som čarodejnica, takže by ma mala prestať stále udivovať existencia iných nadprirodzených bytostí. Ale dúfam, že okrem čarodejníc a upírov už iné neexistujú. Neexistujú však?
Elena: Čo ja viem, možno ešte narazíme na morskú pannu :D
Bonnie: Veľmi vtipné. To už rovno môžeme začať uvažovať o existencii mimozemšťanov či ninja korytnačiek :D
„Elena! Poď dole,“ zavolala na mňa teta Jenna.
„Okej!“ zakričala som jej späť.
Elena: Alebo vlkolakoch :D Už musím ísť, teta Jenna ma volá a díky, že si prišla. Skvele som sa odreagovala. Uvidíme sa zajtra v škole.
Bonnie: Okej. Zajtra v škole.
Odhlásila som sa a s povzdychom som sa vybrala do kuchyne odkiaľ prichádzala príjemná vôňa. Trošku som ohrnula nos, raňajky voňali lepšie.
Posadila som sa za stôl, kde už na mňa čakal vyprážaný syr so zemiakmi a tatárskou omáčkou. Bez zbytočných rečí som sa pustila do jedla. Teta Jenna si sadla oproti mne a potichu sme obedovali. Teda, skôr by som mala povedať, že Jenna obedovala. Ja som sa akurát tak prehrabávala v zemiakoch a po kúskoch som si odkrajovala zo syra. Každú chvíľu sa mi zdvíhal žalúdok z nadchádzajúceho stretnutia a tak som sa musela pred Jennou pretvarovať, že je všetko v pohode.
„Ďakujem, ale už som plná,“ s týmito slovami som sa postavila zo stoličky a zamierila som ku dverám kuchyne.
„Elena, vážne ešte niečo nechceš zjesť? Veď si nič nezjedla,“ snažila sa ma prehovoriť teta Jenna.
„Zjedla,“ oponovala som jej a vybrala som sa do svojej izby, kde som sa prezliekla do tmavomodrých džínsov, jednoduchom ružovom tričku a čiernej mikine. Vzala som si malú kabelku, ktorú som si len prehodila cez rameno a opustila som izbu. V predsieni som si ešte obula tenisky a zakričala som na Jennu: „Idem von, neviem, kedy sa vrátim.“
Otvorila som dvere domu a vyšla som do slnečného májového dňa. Chvíľu som sa len prechádzala po chodníku až som prišla ku koncu ulice, kde sa domy končili a ďalej už len pokračoval les. Vykročila som po vyšliapanej lesnej cestičke smerom cez les do sídla bratov Salvatoreovcov.
Pokračovanie nabudúce....
Hmm... ja viem, že som hovorila, že už v tejto kapči sa ukáže i Stefan, ale nakoniec to bude až v tej ďalšej :D Ale tam už stopercentne! :D
poviedka
anonym, 24. 4. 2012 20:07