Nemalo sa to stať! - 9. kapitola - Ťažká pravda
Komentár autora: Nazdárek, ľudia! :D Dlho som nič nepridala, keďže nebolo ani čo, ale teraz už konečne je xD Dnešok bol taký super, že ho neviem ani popísať slovami xD Poslednú písomku v tomto školskom roku mám za sebou, jupííí xD A nabudúci týždeň sa učíme každý deň len 4 hodiny xD Jednoducho, super! xD
K príbehu: Tak, nová kapitola príbehu NSTS je konečne tu! "Trošku" dlho mi ju trvalo napísať, ale už je na svete :) A normálne som začala uvažovať, či názov Nemalo sa to stať! je vhodný pre tento príbeh. Zmenila by som ho, lenže keď ja iný názov vymyslieť zatiaľ neviem xD No čo, popremýšľam nad tým, lebo tento doterajší názov je dosť nepresný. A novú kapitolu pridám... fakt netuším kedy. Budem sa snažiť, aby to nebolo až niekedy v júli :) V dnešnej kapitole sa nedozviete nič nové, iba to, čo aj v seriály. Ale s koncom som spokojná aj tak najviac :) Plánovala som ho urobiť inak, ale toto je ešte lepšie :) A vlastne, v tejto kapitolke sa nám už konečne objaví Stefan :) Prajem príjemné čítanie a komentujte, pls!
9. kapitola - Ťažká pravda
O polhodinu som už stála na kraji lesa a mala som perfektný výhľad na penzión. Ale bála som sa vykročiť z lesa, akoby na mňa v penzióne striehlo nejaké nebezpečenstvo a kým som v lese, som v bezpečí. Vskutku, zvláštny pocit ten strach. No tak, Elena! Čo si strachopud, že sa bojíš už aj Stefana? Tvojho Stefana?! Nie, nie som strachopud a nechcem ním byť!
Sebaisto som vykročila z lesa, ale postupne, ako som sa približovala k penziónu, moja sebaistota ma s každým krokom opúšťala. A keď som už stála pred dverami penziónu, po mojej sebaistote nebolo ani stopy. Jednoducho, akoby tam ani nebola.
Váhavo a s trasúcou rukou som zaklopala na dvere penziónu. Nemusela som ani dlho čakať, pretože dvere sa o necelých 50 sekúnd otvorili a v nich stál Stefan. Tváril sa neutrálne a nezaujato, ale hneď, ako ma zbadal, výraz na jeho tvári sa zmenil. Opadla z neho bezmocnosť a nahradila ju úľava.
„Elena, vďaka Bohu, že žiješ. Neublížil ti Damon?“ spýtal sa Stefan namiesto pozdravu. O krok ku mne pristúpil a čakal, aby si utvrdil nesprávnu domnienku. Videla som na ňom, že ma chce objať, ale zrejme zvažoval, či je to dobrý nápad po všetkom, čo sa medzi nami v poslednom čase stalo.
Nakoniec však nič neurobil, len na mňa uprene hľadel a stále čakal, kým odpoviem to jednoslabičné slovíčko áno. A to ma popudilo. To si už vážne myslí, že Damon zostane navždy tým Damonom, ktorý mu strpčuje celý život? Že už nie je nádej na zmenu? Nádej zomiera predsa posledná. A i napriek všetkému, čo počas svojho života Damon urobil, môže sa zmeniť, len to musí chcieť. A to je ťažko dosiahnuteľné...
„Elena? Si v poriadku?“ zastavil tok mojich myšlienok Stefan, ktorý bol už znepokojený z môjho mlčania.
„Áno, všetko je v pohode. Prečo by nemalo byť?“ spýtala som sa o oktávu vyššie ako som plánovala. Ešte mi má čo vysvetľovať, tak nech radšej nechá tieto nepotrebné otázky a všetko si vyjasníme. To bol predsa i plán.
„Pretože si bola celý víkend s Damonom,“ pripomenul mi. „S tým Damonom,“ zdôraznil Stefan.
„S akým Damonom? Poznám len jedného a ten mi nič neurobil. Naopak, pomohol mi. Nemôžeme to prebrať vnútri?“ navrhla som. Stefan sa trochu zarazil, no uhol mi z dverí, aby som sa mohla vedľa neho prešmyknúť dovnútra penziónu. Zamierila som do salónika , kde som si okamžite sadla na gauč.
„Dáš si niečo na pitie?“ spýtal sa ma Stefan ako pravý gentleman.
„Vodu,“ odvetila som a premýšľala nad tým, ako začať. Stefan sa na chvíľu vytratil, ale nestačila som narátať ani do piatich a už bol späť i s pohárom vody v ruke. Položil ho na stolík a sadol si na gauč.
„Ďakujem,“ povedala som a vzala som si pohár. Trochu som si z neho odpila a dúfajúc, že začne ako prvý, som ho položila znova na stolík. Moje prianie sa mi nakoniec i vyplnilo.
„Môžem ti to vysvetliť,“ začal, „ ale najprv mi vysvetli ty, čo si myslela tým, že ti Damon pomohol?“
„Zachránil ma. Blízko mesta alebo už aj v meste je totiž ďalší upír,“ objasnila som mu s pohľadom zabodnutým na pohár vody.
„Čože?“ spýtal sa prekvapene. „Čo presne sa stalo?“
Porozprávala som mu celý príbeh až na pár detailov, ktoré nemusí vedieť. Myslím tie detaily, z ktorých by mohol byť znepokojený.
„Nič vážne sa ti nestalo?“ spýtal sa naliehavo a premeriaval si ma pohľadom.
„Jasné, rana na hlave už nevyzerá tak zle ako predtým.“
„Ukáž,“ povedal a načiahol ruky k mojej hlave, aby si ranu dobre prezrel.
„Nechaj to tak. Už sa mi tam urobila chrasta,“ vysvetlila som a uhla som sa Stefanovým rukám. „Teraz si na rade ty,“ povzbudila som ho.
„Dobre. Pýtaj sa,“ rezignoval a stiahol ruky. Toto som nečakala. Ja že sa mi začne ospravedlňovať a hľadať si výhovorku, ale on len, že sa ho mám spýtať, čo chcem vedieť. Tak fajn, povedala som si.
„Prečo vyzerám ako ona?“ Otázka, ktorá ma trápila celý víkend v úzadí mojej duše. I keď som na to nemyslela, stále som cítila, ako veľmi ma trápi, že vyzerám presne ako Stefanova a Damonova bývalá.
Stefan chvíľu mlčal až si nakoniec dodal odvahu a pustil sa do rozprávania: „Neviem. Veľmi ma to nezaujímalo, ale občas som nad tým premýšľal. Nešlo mi totiž do hlavy, ako je to možné. Veď ona sa volala Pierceová a ty Gilbertová. A potom som to pochopil. Museli ťa adoptovať, Elena.“
Nezmohla som sa na slovo. Ako je to možné?
Avšak Stefan pokračoval: „Mala by si vedieť ešte niečo.“
Zronene som sa na neho pozrela. „Ešte niečo? Je toho viac?“
Stefan prikývol. „Chceš to vedieť?“
Chvíľku som váhala až som nakoniec krátko prikývla. Musím sa to dozvedieť, nech je pravda akokoľvek ťažká. Zhlboka som sa nadýchla a čakala som, kým sa Stefan rozhovorí.
„Ten prvý deň v škole, keď sme sa spoznali, nebolo to prvýkrát. Bolo to ešte predtým...,“ vyrozprával mi všetko. Úplne všetko.
Myslela som si, že pravdu zvládnem, ale nezvládla som ju. Už v polovici príbehu sa mi z očí začali drať slzy. Minimálne môj otec mohol žiť, síce namiesto mňa, ale mohol žiť. Prečo? Prečo chcel od Stefana, aby zachránil práve mňa? Mňa?!
Stefan mi podal balíček servítok, ktorý som si bez zaváhania vzala, jeden si vytiahla a vysmrkala sa doň.
Obaja sme mlčali. Ja preto, že som sa nezmohla na slovo a Stefan mi len dával čas na unesenie pravdy. Ale keď na mňa pravda bola až príliš ťažká.
Prehltla som a slabým hlasom povedala: „Myslím, že už pôjdem. Potrebujem si všetko urovnať v hlave.“ Na viac som sa nezmohla. Slzy sa mi stále kotúľali po lícach až ku brade a odtiaľ na tričko.
„Dobre. Odprevadím ťa,“ navrhol.
Pokrútila som hlavou. „Chcem byť sama. Cestu zvládnem,“ namietla som a potiahla nosom.
Na chvíľu zmĺkol, premýšľal. Po minúte súhlasil: „No tak dobre. Ale keď prídeš domov, ozvi sa mi, prosím ťa.“
Prikývla som a vybrala som sa na odchod. Vybrala som sa po lesnej cestičke, ktorou som i prišla a moja chôdza pripomínala opilca. Nevedela som totiž kam šliapem, keďže som mala rozmazané videnie vďaka slzám, ktoré nie a nie prestať. A ani som sa o ich zastavenie veľmi nesnažila. Bolo by to zbytočné.
Keď som bola asi v polovici cesty, zastavila som pri nejakom veľkom a hrubom strome, ktorý vyčnieval z ostatných. Zamierila som k nemu, oprela sa oň a zosunula sa k zemi.
Kolená som si k sebe pritiahla najbližšie, ako to bolo možné a čelo som si oprela o kolená. Tvár som sklonila do menšieho priestoru, ktorý vytvorili moje kolená, hruď a ruky.
Viečka som stlačila k sebe a rozvzlykala som sa na celý les. Slzy mi už teraz tiekli po lícach ako potok.
Takto som tam sedela nejaký čas, nevnímajúc okolie okolo seba. Dokonca som ani veľmi nepociťovala zimu, ktorú som cítila zo zeme, na ktorej som sedela. Iba trochu som si uvedomovala, že teta Jenna aj s Jeremym a možno i Bonnie sa o mňa musia strachovať.
Ale bolo mi to jedno. Všetko mi bolo jedno. Aj to, že obloha sa začala zaťahovať tmavými mrakmi a začal pofukovať mierny vietor, ktorý sa neskôr zmenil na veľký.
Niekde v diaľke zahrmel hrom, ale vnímala som ho veľmi vzdialene. Možno ani nemusel byť tu.
O pár minút na mňa však začali dopadať veľké kvapky a rozpršalo sa tak veľmi, že som mala pocit, že som v otvorenom aute v umývačke áut. S odmyslením peny, samozrejme.
Ale aj dážď som vnímala vzdialene. Čím dlhšie som však bola v mokrom oblečení a na studenej zemi, prestala som si cítiť chodidlá a ruky som mala už odmrznuté úplne.
Veľmi sa ochladilo, asi sa blížila poriadna búrka... Konečne som sa prebrala. Otupené zmysli už boli znovu v strehu.
Chcela som sa pohnúť, lenže moje telo bolo natoľko zmrznuté, že som sa nepohla ani o centimeter. Robila som, čo som mohla, len aby som si natiahla stuhnuté svaly, lenže výsledok bol nulový.
Vnútri som funela od vysilenia, bola mi strašná zima. Avšak v skutočnosti som dýchala plytko a pomaly. Viečka mi začali oťažievať a to ma vydesilo. Ešte upadnem do bezvedomia!
Dobre som vedela, ako to chodí, keď uviaznete napríklad v lavíne, nesmiete zaspať, lebo sa už pravdepodobne nezobudíte. Aj keď les má asi ďaleko od lavíny.
Lenže únava na mňa padala a ja som jej nevedela zabrániť. Pomaly som pohybovala viečkami, zatvárala ich a následne otvárala, keď som zacítila náhly závan vetra.
Ani by ma to neprekvapilo, lenže toto nebol normálny závan vetra, nieslo sa v ňom niečo veľmi príjemné, nejaká príjemná a omamná vôňa...
„Elena?“ ozval sa blízko mňa známy hlas. Nevedela som rozoznať komu patrí, teraz som dokázala rozoznať len vlastný vnútorný hlas, ktorý neustále kričal: Urob niečo!
Ale jedno som vedela isto, ten hlas bol plný paniky a bolesti. Oči sa mi už úplne zatvorili, ale sluch som mala stále aktívny.
Ten hlas už nepovedal nič. Ale cítila som niečie svalnaté ruky, ako ma zdvihli zo studenej zeme a nesú ma ktoviekam.
A i tak som sa nebála. Skôr som cítila pocit bezpečia. A s ním som i upadla do hlbokého spánku.
Pokračovanie nabudúce...
;) :)
katarina, 8. 9. 2012 22:05