Nový život - 8. kapitola - Premýšľanie
Ahojte! 8. kapča je konečne tu! :) Ešte dve kapitolky do konca a epilóg :) V tejto kapči sa bjaví konečne i Caroline, ale inak ju v tomto príbehu už neuvidíte. Táto kapča je taká skôr oddychová a až na konci sa stáva niečo dôležité. Avšak neprezradím vám nič viac :P Príjemní čítanie a komentíky, pls :)
8. kapitola - Premýšľanie
Keď som vošla do izby, hneď som sa hodila na posteľ a chvíľu tam len tak ležala. Po niekoľkých minútach som sa natiahla po denník, ktorý som mala zastrčený v bočnom vrecku v taške. Našla som si čistú stranu a začala som doňho rýchlo písať. Ani som sa moc nezamýšľala nad tým, čo píšem, prosto som písala, čo ma napadlo.
Milý denníček,
tento deň bol skvelý. Takáto šťastná som sa už dávno necítila. Síce pocit viny ešte len príde, ale snažím sa na to nemyslieť. S Bonnie sme sa vrátili znova do starých koľají a to ma čiastočne urobilo šťastnou. Ale k môjmu šťastiu výrazne dopomohlo, že som videla Klausa prvýkrát prekvapeného. O Damonovi a Stefanovi to povedať nemôžem, lebo ich som už prekvapených videla. Ale Klausa? Nikdy. Zistila som to podľa jeho výrazov a rozhovoru. Všímala som si každý jeho výraz. A potom som ho veľmi dôkladne skúmala. Ale vedela som, že aj Damona moje správanie prekvapilo. Pol očkom som ho sledovala a vždy sa usmieval, niekedy sa dokonca aj škeril. Tešilo ma to. U Stefana v očiach som videla tiež prekvapenie. Uňho mi stačil jeden, jediný pohľad a vedela som to. Takže toto ma dnes naozaj potešilo. Ohúrila som troch upírov za jeden deň.
Usmiala som sa nad slovom ohúrila a potom som sa zamyslela. Vystihuje slovo ohúrila to, čo som skutočne urobila? Asi nie, ale koho to už len môže trápiť? Je to môj denník tak čo. Kto ho bude „náhodou“ čítať, nech sa potom nečuduje. Pokračovala som v písaní.
To je veľký úspech. Teda pre mňa. Pre niekoho je to úplne normálne. Ale u mňa sa niečo takéto stáva raz za život. Tak teraz som len zvedavá, čo mi prinesie ďalší deň. Dúfam, že to bude niečo príjemné.
Zaklapla som denník a išla som si vybaliť veci. Dúfam, že sa Damon nenahnevá, že si túto izbu na nejaký čas požičiam. Keď som všetko vybalila, chcela som ísť na čerstvý vzduch. Bolo krásne slnečné popoludnie. Takže určite všetci budú vonku. Predsa takéto počasie nebýva v období jesene každý deň.
Vyšla som von z izby a vybrala som sa k dverám. Nakukla som do obývačky a hľadala som v nej Damona, ale nenašla som ho. Pokrčila som len ramenami a vybrala som sa do slnečného jesenného dňa. Kam ale vlastne chcem ísť? To som ešte nevedela. Tak som si povedala, že zájdem do Grillu. Už som tam totiž dávno nebola a nemôžem sa predsa celé dni skrývať. Bola som nakŕmená a tak som dúfala, že dnes nikomu neublížim.
***
Keď som vstúpila do Grillu, veľa ľudí tam nebolo. Ako som čakala, takmer všetci sú vonku a užívajú si slnka. Poobzerala som sa po Grille, či tam nebude nejaká známa osoba, ktorá ani nevie, že som tu. Nikoho som však nevidela a tak som si sadla za stôl a premýšľala a občasne počúvala o čom sa ostatní v Grille rozprávajú. Boli to samé normálne veci, také typické o ktorých som sa rozprávala kedysi aj ja. Zrazu si ale ku mne ktosi prisadol.
„Elena! Ty si späť!“ Bola to Caroline. Caroline, ktorá prekypovala šťastím, že ma vidí. Jej som to ešte nepovedala a preto som s tým nechcela ani začínať. Poviem jej to niekedy inokedy.
„Ahoj, Caroline,“ povedala som a usmiala som sa na ňu.
„Kde si vôbec bola?“ Zase tá istá otázka. Všetkých zaujímalo stále to isté. Začínalo mi to ísť na nervy. Viem, že Caroline to myslela dobre, ale musela som si povzdychnúť. Caroline na mňa stále upierala svoj nedočkavý pohľad a čakala, kým niečo poviem.
„Dlhý príbeh,“ odpovedala som len mechanicky. Bola som rada, že ju vidím, ale teraz som sa s ňom nechcela o tomto baviť. Znova na mňa uprela svoj pohľad.
„Čo ťa trápi, Elena?“ spýtala sa, pretože niečo musela vidieť v mojich očiach i keď neviem čo to bolo. Tvárila som sa neutrálne alebo nie? Mlčala som.
„Elena?“ spýtala sa ustarostene.
„Nie, nič, Caroline, netráp sa,“ odpovedala som tajne. Čo som jej na to asi tak mala povedať? Robila si o mňa starosti tak ako ostatní.
„Elena, vidím, že ťa niečo trápi. Prečo mi nechceš povedať, čo?“
„Caroline, raz ti to vysvetlím, ale teraz sa mi to moc nechce vysvetľovať. Ako som povedala, je to dlhý príbeh.“
„Už musím ísť, ahoj,“ povedala som náhle a už som sa chystala na odchod.
„Elena!“ skríkla na mňa Caroline. Ja som sa na ňu len ospravedlňujúco pozrela.
„Raz ti to vysvetlím, Caroline, sľubujem,“ povedala som a usmiala som sa na ňu.
Vyšla som z Grillu a išla som sa poprechádzať do lesa. Nechcela som teraz nikoho vidieť. Nikoho, kto o tom nevie. Caroline mala o mňa starosť presne tak ako aj Jeremy, Rick a mnoho iných ľudí a ja som práve týchto ľudí nechcela vidieť. Nechcela som vidieť, ako majú o mňa stále starosť. Tak som sa zamyslela, že som si ani nevšimla, že sa už zotmelo. Bolo mi to jedno. Keby niečo, viem sa ochrániť. Tak som sa ďalej prechádzala a premýšľala som. Zo zamyslenia ma vytrhol pohyb okolo mňa. Až teraz som si ho všimla. Poobzerala som sa okolo seba, ale videla som len nejaký pohyb. Nevedela som, čo by to tak mohlo byť, ale človek to teda rozhodne nebol.
Pre istotu som trielila odtiaľ preč. Ale vyzeralo to tak, že ma to naháňalo. Bežala som, až kým som z ničoho nič nepadla na zem. Prekvapene som sa otočila, aby som zistila čo zapríčinilo môj pád. Nič tam ale nebolo. Snažila som sa postaviť, keď vtom som ucítila hroznú bolesť v mojej nohe. Nejako som sa postavila a poobzerala som sa okolo seba. Teraz bolo v lese úplné ticho. Pozrela som sa na moju boľavú nohu a nemohla som uveriť vlastným očiam. Rana vyzerala ako...ani v mysli som to nedokázala vysloviť.
Pokračovanie nabudúce...
ffff
222, 7. 4. 2012 17:57