Záhadné mestečko - 2. kapitola - Neovládateľná závisť
Ahojky! Keďže dnes mám celkom fajn náladu, prinášam vám 2. kapitolu môjho príbehu Záhadné mestečko! Táto kapitola bude úplne normálna, až na ten koniec, však prečítajte si a pochopíte ;) Príjemné čítanie :)
2. kapitola - Neovládateľná závisť
Keď som sa zobudila, v izbe bola tma ako v rohu. Počas môjho spánku sa vonku muselo zotmieť. Rozospato som sa posadila a pretrela si oči. Na moje prekvapenie mi bol po prvýkrát od tej udalosti dopriaty pokojný a nerušený spánok. Čím to asi tak mohlo byť? Žeby novým miestom? Viac som sa tým nechcela zaoberať. Bola som rada, že som sa znova nezobudila s krikom ako to bolo zvyčajne.
Pomaly som sa postavila a dotackala som sa k taške z ktorej som si vybrala mobil značky Samsung. Pozrela som sa na displej mobilu. 19:07?! Sakra! Koľko som toho prespala?
Rýchlo som podišla k oknu a žmúrila som sa do tmy. Veľa som toho nevidela, ale keď som lepšie zaostrila, nevidela som žiadny obrys auta. Žeby otec odišiel? A bez rozlúčenia? Po tvári mi stiekla slza a potom ďalšia a ďalšia...až ich bolo neuveriteľne veľa a ja som sa už ani nenamáhala ich stále zotierať. Rozplakala som sa a z hrude sa mi ozývali vzlyky. Prečo ja? Prečo? No, prečo?! Odpovede na tieto otázky som nedostala a som si istá, že ani nedostanem.
Keď som sa trochu upokojila, vyšla som na chodbu a zbehla som dolu schodmi do obývačky.
„Oh, Bea, si hladná? Večera už bola, ale nechcela som ťa budiť,“ povedala Jenna, keď si ma všimla a usmiala sa na mňa. Ja som len prikývla a zamierila som do kuchyne, kde som si sadla na stoličku. Jenna ma nasledovala a v kuchyni mi zohriala večeru a prisadla si ku mne.
„Neviem, či máš vyprážaný syr so zemiakmi a tatárskou omáčkou rada, ale dúfam, že áno a že ti to bude chutiť,“ povedala stále s úsmevom.
„Je to vynikajúce,“ pošepla som po chvíli. Naozaj to bolo výborné. Trochu mi to pripomenulo mamine varenie, ale snažila som sa, aby na mne nebol vidieť smútok.
„Ak nevadí, tak ja už pôjdem, mám na večer niečo naplánované. Ak budeš čokoľvek potrebovať, obráť sa na Elenu alebo Jeremyho. Obaja sú vo svojich izbách. Tak zatiaľ,“ povedala a odišla z kuchyne. Ja som si úľavou vydýchla. Ďalej by som už tie slzy a vzlyky nevedela zadržiavať. Počkala som, kým Jenna odišla, aby ma náhodou nepočula a rozplakala som sa. Mama mi strašne chýbala. Skryla som si hlavu do dlaní a ticho vzlykala.
„Ehm?“ počula som nejaký mužský hlas. Asi patril Jeremymu. Pozrela som sa naňho s uplakanými očami a hneď na to som sa pozrela k zemi zotierajúc si vlhké oči.
„Prepáč,“ pošepla som. „Ty musíš byť Jeremy.“ Prikývol.
„Nechcel som ťa vyrušiť. Ty sa voláš Beatrix, že?“ spýtal sa. Znova ma takto niekto oslovil. Mala som chuť mu jednu vraziť, ale rýchlo som sa upokojila, pretože mi došlo, že on netuší, že to meno sa mi vonkoncom nepáči.
„Bea,“ opravila som ho automaticky.
„Aha, dobre, tak Bea. Prišiel som si len po marsku,“ povedal a vybral sa ku skrinke, otvoril ju a začal sa v nej hrabať. Ja som sa zmohla len na prosté prikývnutie a znova som sa pustila do jedla.
„Dopekla, Elena! To ty si zožrala poslednú marsku?!“ zvolal nahnevane Jeremy. Za chvíľu som počula ako niekto ide po schodoch. Vo dverách kuchyne sa objavila Elena a na tvári mala nevinný výraz.
„Marsku? Nie, ale asi si ju zobrala Caroline, keď tu bola,“ povedala Elena a hodila na Jeremyho ospravedlňujúci pohľad. Ten si ju len naštvane premeriaval.
„Tak mohla by si tej svojej pažravej kamoške povedať, nech mi nežerie marsku?! Tú som si kúpil na dnešný večer k videohre!“ vyštekol Jeremy na svoju sestru. Ja som medzitým dojedla a rýchlo som sa postavila a išla som po sebe upratať. Oni sa medzi sebou takto vadia a ja sa na to nemôžem dívať. A hlavne keď sa vadia pre takú hlúposť. Dala by som čokoľvek, keby som mohla aspoň raz vidieť moju mladšiu sestru Mandy a oni majú jeden druhého a nevážia si to. Vlastne som im závidela. Síce mám otca, ktorý ma nesmierne miluje, ale nechápe ma. Potrebovala som odtiaľto čo najskôr vypadnúť, pretože by som si na nich mohla vybiť svoju zlosť, ktorá sa práve nahromadila v mojom tele a to som rozhodne nechcela.
„Jéj, Bea, ani som si ťa nevšimla,“ povedala Elena s neskrývaným prekvapením.
„Už som na odchode,“ povedala som mrzuto a sebavedome som odkráčala z kuchyne. Moja cesta viedla hneď do mojej izby, kde som sa rozhodla, že horúci kúpeľ s kopou peny by mi určite veľmi prospel.
A tak som si išla napustiť vaňu. Zatiaľ som si išla vybaliť z kufra veci, ktoré som mienila použiť. Keď som všetko potrebné našla, vrátila som sa do kúpeľne, zamkla dvere a položila som si veci k vani a začala som sa vyzliekať. Následne som si ľahla do horúcej vody, vzala si knihu a úplne som sa ponorila do čítania.
***
Kúpeľ mi veľmi prospel, aspoň na chvíľu som sa dokázala uvoľniť. Síce bolo len pol deviatej, rozhodla som sa, že pôjdem spať skôr. Najprv som si však vybalila najpotrebnejšie veci pre seba a pre Kitty a spokojne si ľahla do postele. Kitty vyskočila na posteľ a uvelebila sa mi v náručí. Ja som ju nejaký čas hladkala a až keď si začala spokojne priasť som sa trochu natiahla k nočnému stolíku a vypla som lampu.
Tiež spokojne ako Kitty som zatvorila oči a hneď na to ich aj prudko otvorila, pretože sa mi pred očami objavil obraz nejakého chalana s čiernymi havraními vlasmi a modrými očami. Normálne by ma to nevystrašilo, ale v tomto prípade to bolo iné. Ten muž mi bol neznámy a ja som si ľahko domyslela, že to nebol len tak náhodný chalan. Usmieval sa, ale nebol to normálny úsmev. Za tým úsmevom sa skrývalo niečo viac. A hlavne ten jeho úsmev ma vydesil priam až na smrť. Ten úsmev som už raz videla, ale teraz si nemôžem spomenúť kde. A to mi stále vŕtalo hlavou.
Veľmi som sa snažila zaspať a nemyslieť už na všetko záhadné a smutné, ale šťastie mi to nechcelo doprať. Znova.
A tak som sa asi po dvoch hodinách usilovného snaženia pomaly postavila na nohy a začala sa prehrabávať v kufri s oblečením. Zobrala som hneď prvé, čo mi prišlo pod ruky.
Rýchlo som sa obliekla do nájdených riflí, trička a mikiny a potichu som vyšla z izby. Našľapovala som na špičky, aby som nezobudila spiacich. Jenna sa už zrejme tiež vrátila, o to lepšie pre mňa.
Potichu som zišla po schodoch a zamierila k dverám. Kľúče od Jenny, ktoré mi dala na tú dobu, čo tu budem som si zastrčila do zadného vrecka riflí, zobrala som si bundu, ktorú som si zatiaľ len prehodila cez ruku a otvorila som vchodové dvere. Najprv ma ovalil studený vzduch z vonka. Vonku bolo fakt zima, ale i napriek tomu som vykročila do tmy.
Prišla som na príjazdovú cestu, kde som sa obrátila späť k domu a prezrela si Elenine okno. Našťastie sa v ňom nesvietilo. Ale teraz kam?
Nepoznám to tu a tak som sa len tak prechádzala po prázdnych uliciach. Až som prišla k okraju Mystic Falls, kde bola vydupaná cestička, ktorá viedla k lesu. Ani neviem prečo, ale zamierila som po tej cestičke smerom do lesa. Cítila som, že sa niečo stane, niečo zlé, ale i napriek tomu som išla hlbšie a hlbšie do lesa.
Až teraz, keď som bola hlboko v lese som si uvedomila, čo to vlastne robím. Zbláznila som sa? Ísť v noci do lesa, kde by ma mohlo hocičo napadnúť? Ísť sama do lesa je nebezpečné i cez deň, nie to ešte v noci! Musím sa okamžite vrátiť...
Chcela som zastaviť, ale nohy si robili čo chceli. A vtom som to ucítila. Akoby ma nejaká neviditeľná sila ťahala hlbšie a hlbšie do lesa. Ale prečo? Asi sa mi to len zdá, predsa nič nadprirodzené neexistuje! Ale nemohla som si pomôcť, niečo som okolo seba cítila. Niečo, kvôli čomu som teraz hlboko v lese.
Odrazu som mala nohy znova pod kontrolou a prudko som zastala. Vôbec som si nevšimla, že predo mnou je strom a tak som doňho celou silou narazila až to poriadne buchlo.
„Au,“ zastonala som a ruka mi vystrelila k boľavému nosu. Určite bude bolieť nejakú dobu. Ja som ale nešikovná! Naraziť do stromu! To sa môže stať naozaj iba mne. Nad tou myšlienkou som len pretočila oči.
Už som sa chcela otočiť a vydať sa cestou, ktorou som sem prišla, keď moju pozornosť upútala nejaká tmavá postava. Potichu som sa k nej priblížila a schovala som sa za krík. Odtiaľ som ju pozorovala. Osoba bola ku mne otočená chrbtom, keď vtom sa otočila mojim smerom a mne sa od prekvapenia a strachu zatajil dych.
Pokračovanie nabudúce...
Komentáre
Prehľad komentárov
Ahoj :) Veľmi sa mi táto poviedka páči :) Ale prečo v nej nepokračuješ? Ak nemáš čas alebo niečo, chápem, ale som si istá, že keď máš ľudí, čo to čítajú (napr. mňa :D ) mala by si písať. Takže prosíííím pridaj ďaľšiu kapitolu :/ :(
Re: Kedy bude pokračovanie ? :(
Lucia, 26. 3. 2012 21:54Ďakujem :) No, dnes som nemala čas, ale som si istá, že možno zajtra alebo popozajtra ďalšiu kapitolu pridám :)
Kedy bude pokračovanie ? :(
Mydló, 26. 3. 2012 19:48