Choď na obsah Choď na menu
 


Záhadné mestečko - 3. kapitola - Záhadný neznámy

27. 3. 2012

Čauky! Tak som zas tu xD Včera som nemala čas a ani náladu, ale dnes to tak už nie je :) A ani skazená písomka z dejáku mi ju neskazí xD A preto tu je aj ďalšia kapča z môjho príbehu Záhadné mestečko! Prajem vám príjemné čítanie a po prečítaní zanechajte krátky komentárik, pls :)

1842011141510.jpg

3. kapitola - Záhadný neznámy

Srdce mi búchalo ako besné. To, čo som videla pred pár sekundami by mi určite nikto neuveril a vlastne ani ja som tomu nemohla uveriť. Bol to nejaký chalan, ale keďže bola noc a ja som bola v tmavom lese, veľa som toho nevidela. Nedalo sa však nevšimnúť si kvapku sýtej červenej, ktorá sa leskla na jeho perách.

A vtom niečo padlo s buchotom na zem vedľa toho chalana. Môj pohľad hneď hľadal vec, čo spôsobila ten hrozný buchot, ktorý až dral uši. To som však nemala robiť. I napriek tej tme som vedela rozoznať, čo to bolo alebo skôr kto to bol.

Ťažko som prehltla hrču, ktorá sa mi odrazu objavila v krku. Najprv som si myslela, že sa mi to len zdá, ale potom som si dala dva a dva dohromady a hneď som sa na vec pozerala inak.  Bola to scéna ako z hororu. Až na to, že v skutočnosti je to omnoho desivejšie. Videla som už množstvo hororov, ale vidieť to na vlastné oči je niečo úplne iné.

Premerala som si toho chalana od hlavy až po päty, ale vedela som rozoznať len niečo. Oblečené mal na sebe tričko, bundu, rifle a topánky. Farbu som však rozoznať nemohla. Mal pravdepodobne čierne vlasy, ktoré mu povievali vo vetre.

Až teraz mi došlo, že sa nepozerá priamo na mňa, ale len mojim smerom. Že by ma nevidel? Nemožné, ak nadprirodzeno existuje, tak je to nemožné. Jejda, do akého stavu som sa to dostala?! Fakt začínam premýšľať nad tým, že nadprirodzeno naozaj existuje?! Nadprirodzeno predsa neexistuje!!! Túto vetu som si snažila vtlačiť do hlavy, ale nie a nie sa tam dostať. Moje podvedomie zrejme tušilo, že to je jedna veľká lož.

Žmúrila som do tmy, aby som si mohla poriadne prezrieť tvár toho chalana. Na chvíľu som zahliadla jeho tvár a zbadala som v nej ostražitosť. Určite by som z nej mohla vyčítať aj niečo iné, ale môj mozog až teraz spracoval, čo sa tu pred chvíľou udialo a vytrhol ma zo skúmania chalanovej tváre. Srdce radšej zobralo nohy na plecia a vybralo sa ujsť preč od tohto monštra. Ledva, ledva som ho stihla zastaviť a snažila sa upokojiť. Bola som strachom celá bez seba. Nemala som ani tušenia, čo mám urobiť. Ujsť? Zostať a počkať a až potom ujsť? Rozhodla som sa pre druhú možnosť.

Ešte raz som si ho premerala od hlavy až po päty. Klamala by som, keby som mala povedať, že je škaredý. A to som ho videla len z diaľky v tmavom lese. Ako asi môže vyzerať v slnečnom svetle a úplne blízko?

Otriasla som sa akoby som chcela zahnať tieto myšlienky o jeho dokonalosti. A vlastne presne o to som sa aj pokúšala.

Chalan sa poobzeral okolo seba a pritom sa otočil viackrát okolo svojej osi. Ja som pomaly začala ustupovať dozadu, čím som sa snažila zrealizovať plán úniku. Nedávala som si však pozor kam kráčam a omylom som stúpila na nejaké drevo, ktoré pod mojou váhou prasklo. Chalan sa okamžite otočil mojim smerom a ja som zadržala dych a zostala stáť na mieste ako prikovaná.

Keď mi došiel kyslík a musela som sa nadýchnuť, zistila som, že som zadržať dych nemala, pretože v hrdle som cítila škrabanie. Chcelo sa mi kašľať z nedostatku kyslíka, ale nemohla som.

Na moje prekvapenie neznámy chalan sa otočil a behom sekundy bol preč. Moje ľudské oko nemohlo zahliadnuť ani čo i len malý náznak pohybu. A práve týmto sa potvrdili moje podozrenia. Ten chalan nebol určite človek aj keď som si to nechcela pripustiť, bola to pravda. Pravda, ktorá mi naháňala strach.

Keď som si uvedomila, že chalan je skutočne preč, rozbehla som sa ako najrýchlejšie viem a bolo mi úplne ukradnuté, kadiaľ idem, hlavne nech vypadnem z lesa. Avšak najlepšie by bolo, keby som sa teraz zobudila v posteli a toto bol len jeden hrôzostrašný sen, ktorý sa mi sníval. Ale má to háčik, toto bola krutá realita. Chcela som byť v izbe s Kitty a schovať sa pod perinu a tým sa aj schovať pred realitou.

Zažmurkala som a prekvapene som zostala stáť na mieste. Ocitla som sa totiž vo svojej izbe. Vôbec mi to nešlo do hlavy.

Pre istotu som sa štipla, aby som si bola stopercentne istá, že sa mi to všetko len nezdalo. A namojveru, nezdalo sa mi to.

Naozaj som stála uprostred mojej izby. Teraz mi už nič nedávalo zmysel. Bolo toľko otázok, ale odpovede na ne sú mi neznáme. Kto by mi asi tak mohol pomôcť? Poznala som odpoveď. Každému, komu by som to povedala, by som pripadala padnutá na hlavu. A možno aj som. Toto predsa nemôže byť realita. Alebo áno?

Prestala som sa trápiť týmito myšlienkami a radšej som sa prezliekla do pyžama, pozrela sa na hodinky a hneď ako som zistila, že je pol tretej som znova zaľahla do postele. Bola som taká unavená zo všetkého, čo som teraz zažila, že som hneď aj zaspala.

Ale pokojný spánok mi nebol dopriaty. Hneď ako som sa úplne poddala spánku sa mi začalo všeličo snívať. Všetko, čo ma trápilo a aj šťastné chvíle sa zliali do seba a vznikli z toho len nejaké rozmazané záblesky a ja som z toho vedela rozoznať len pár scén, väčšina mi nedávala zmysel.

 

Ráno som sa zobudila celkom pokojne, pretože mi hneď nedošlo, že to, čo sa včera stalo sa aj skutočne stalo.

Nechcelo sa mi ešte vstávať a tak som sa len prehodila na druhý bok a snažila som sa ešte zaspať, ale nepodarilo sa mi to. Tak som sa rozospato premiestnila do kúpeľne, kde som sa vyzliekla a vstúpila do sprchy. Pustila som studenú vodu a užívala si ten pocit, ako mi studené kvapky vody pomaly stekajú po nahom tele. Aspoň takto som sa snažila zo seba zmyť to napätie, strach a beznádej z minulej noci. Na chvíľu to pomohlo, ale hneď ako som opustila sprchu, ten pocit pohody bol preč.

Povzdychla som si a omotala si uterák okolo tela. Zamierila som k umývadlu a pozrela sa do zrkadla. Vyzerala som príšerne. Pod očami sa mi počas nepokojného spánku objavili tmavé kruhy. Rýchlo som si prečesala svoje hnedé mokré vlasy, ktoré mi siahali po lopatky a siahla som po fén a začala si ich fénovať.

Keď boli suché, stiahla som ich do konského chvosta, dnes som na nejaký zložitejší účes nemala náladu. Make-up som tiež vynechala, snáď bude stačiť, keď budem bez neho. Tak či onak, dnes nemám v pláne určite nikam ísť, takže na tom až tak veľmi nezáležalo.

A potom prišlo na rad oblečenie. Z kufra som si vybrala čierne tepláky a nevýrazné ružové tričko s kreslenou žirafou. Áno, páčili sa mi žirafy. Sú to úchvatné zvieratá ako mačky i keď som naživo žirafu nevidela, ak teda nerátam v zoo. Samozrejme mám rada aj iné zvieratká ako napríklad psov, ale mojimi najobľúbenejšími zvieratami sú žirafy a samozrejme, mačky. Ako inak.

„Hmm... dnes by som si už mala konečne všetko vybaliť,“ poznamenala som , keď môj pohľad znova zamieril k otvorenému kufru. Aspoň nejaká normálna a ľudská činnosť. Ale to musí chvíľku počkať, pretože ako na potvoru mi zaškvŕkalo v bruchu.

Vyšla som z izby a ľahko som zbehla po schodoch. Zamierila som do kuchyne a hneď ako som do nej vstúpila, ovalila ma lahodná vôňa čerstvých palaciniek. Ihneď sa mi zbehli slinky.

„Dobré ráno, mhm... vonia to skvele,“ pozdravila som Jennu, ktorá stála pri sporáku a dávala palacinky na taniere. Prišla som práve vo vhodnej chvíli, už boli hotové.

„Dobré ráno, Bea,“ pozdravila ma s úsmevom Jenna. „Ako si sa vyspala?“

„Dalo sa,“ zamumlala som. Sadla som si za stôl, kde už na mňa čakali tie lahodné raňajky. Z chuti som sa do nich zahryzla. Chutili rovnako skvele ako aj voňali. Ba dokonca i lepšie.

Raňajky som si vychutnávala až dovtedy, čo mi ich neskazila Elena s Jeremym, ktorí práve došli do kuchyne dať si raňajky. Rýchlo si sadli za stôl a rovnako dychtivo ako ja pred chvíľou sa zahryzli do palaciniek.

„No, dobre, vyzerá to, že vám chutí, tak ja už pôjdem do práce, ale ešte predtým, čo máte dnes v pláne? Dnes hlásili totiž fakt slnečné počasie,“ hovorila Jenna a ja som ju počúvala len na pol ucha.

„Ja idem za Mattom do Grillu,“ povedal Jeremy s plnými ústami a prehltol dávku palacinky v jeho ústach a už aj si strkal ďalšiu do úst. Fuj, mohol by sa lepšie ovládať, lebo mi navždy zhnusí palacinky, sťažovala som si v duchu.

„Ja pôjdem za Stefanom a spolu niečo podnikneme,“ odvetila Elena a hltavo jedla. Netuším, kto je to Stefan, ale podľa toho, ako rýchlo do seba hádže raňajky to musí byť jej chalan a už sa nevie dočkať, až bude s ním. Ach, tá láska.

„Dobre, tak Elena, nemohla by si zobrať so sebou aj Beu? Mohla by si ju so Stefanom zoznámiť a potom by ste mohli spolu niečo v trojke podniknúť alebo ju zoznámiť s Bonnie a Caroline a ísť nakupovať alebo niečo podobné, však ty už niečo dokážeš vymyslieť,“ navrhla Jenna a mne až zabehlo, keď som to počula.

Okamžite som siahla po poháre džúsu a hltavo som celý pohár vypila. Našťastie, nikto si môjho prekvapenia nevšimol, to by bol trapas, keby áno.

„Skvelý nápad, teta Jenna,“ povedala Elena a nútene sa na ňu usmiala. Nevyzerala byť z toho nejako extra nadšená.

„Dobre, tak ja teda idem. Zatiaľ sa majte, prídem poobede až večer,“ rozlúčila sa Jenna a odišla. Elena sa na mňa obrátila a objasnila mi plán, ktorý skrsol v jej malej hlavičke. Takže najprv Stefan a potom sa uvidí. Super. A to som si myslela, že tento deň bude skvelý. Začal tak nevinne a pozrime sa, kam sme sa dostali.

Pokračovanie nabudúce...

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.