Nemalo sa to stať! - 10. kapitola - Neznáma miestnosť
Komentár autora: A máme tu 10. kapitolu! To musím osláviť :P A zas som sa do písania dostala, tak som zvedavá do kedy mi to vydrží... Ale túto FF jednoducho dokončiť musím! Či už za rok alebo za niekoľko mesiacov, jednoducho musím :D Okej, takže vykecávanie bokom, prajem príjemné čítanie a nešetrite komentmi ;) (pre pridanie ďalšej kapitoly tu musí byť aspoň 1 komentár!)
10. kapitola – Neznáma miestnosť
Teplo. Niečia ruka na mojich ústach. A ten známy hlas.
Snívam?
Je to možné. Ale tú ruku som určite cítila. Musí byť skutočná.
Ale ak toto nie je sen, tak čo je to? Realita asi ťažko. Možno sa so mnou zahráva len môj vlastný mozog. Znova to možno.
Skúsila som vnímať okolie. Oči som nemohla otvoriť, lebo boli ťažké ako z olova, ale ostatné zmysli som mala stále funkčné.
„No tak, Elena, napi sa,“ prihováral sa mi ten známy hlas. Znova som ucítila ruku na mojich ústach.
Hlas som poslúchnuť nemohla, pretože som sa nemohla ani pohnúť, telo akoby nebolo ani súčasťou mňa. A ako zmrzlo moje telo, tak i mimické svaly na tvári a ja som nemohla vydať ani hláska či i o kúsoček pootvoriť ústa.
Iritovalo ma, že stále neviem, komu ten hlas patrí. Bol to mužský hlas, tým som si bola istá. Žeby to bol Stefanov hlas? Niečo mi však našepkávalo, že nie. Tak koho potom?
Ani som si neuvedomila, že s celým svojim telom nemôžem nielenže pohnúť, ale že si spodnú časť i necítim. To nie je dobré. Nemôcť sa pohnúť je jedna vec, necítiť vlastné telo druhá.
Začala ma chytať panika. A i napriek panike mi srdce veľmi rýchlo nebilo, dokonca ani dych sa mi nezrýchlil.
Ruka sa od mojich úst vzdialila, ale za chvíľu tam už znova bola. Ale teraz som na nej už cítila nielen pokožku, ale i niečo tekuté.
„Elena, napi sa,“ prosil ma ten hlas. Tak veľmi som mu túžila urobiť po vôli, ale mimické svaly nie a nie povoliť.
Bolo mi úplne jedno, akú tekutinu mám vypiť, na tom aj tak nezáležalo. Ten hlas ma o to prosil a ja som mu dôverovala. Aj keď neviem, kto ma o to žiada.
Pery sa mi od teplej tekutiny rozochveli a trochu pootvorili. Tekutina mi začala stekať do úst. Chutila odporne, no aj napriek tomu som sa ju snažila preglgnúť. Osoba vedľa mňa si úľavou vydýchla. Pregĺgala som čoraz častejšie a väčšie dúšky.
Po chvíli sa ruka odtiahla, na čo som zareagovala zabručaním a pomrvením sa. Chcela som viac. Zacítila som jemný dotyk na svojich vlasoch. „Odpočiň si,“ zašepkal hlas a naklonil sa ku mne.
Ovanula ma známa vôňa kože, ktorá mala na mňa taký istý účinok ako nakopnutie elektrickým prúdom. Vymrštila som sa do sedu, očami som blúdila okolo seba.
„Damon,“ vydýchla som. Jeho tvár bola len niekoľko centimetrov od mojej. Moju tvár okamžite zahalili plamene. Damon sa odtiahol a zvalil na kreslo neďaleko gauča. Bola som v obývačke v penzióne natiahnutá celou dĺžkou na gauči. „Čo sa stalo?“ zašepkala som zmätene.
„To by si mi skôr mohla povedať ty,“ odvetil Damon zatrpknuto. „Čo ťa to napadlo ísť do lesa, keď hlásili búrku?“
Chvíľková zmätenosť zmizla. „Ja, no, nevedela som, že hlásili búrku,“ zašepkala som a sklopila zrak.
„Tak by si mala byť opatrnejšia. Pokojne si ťa mohol dať na večeru ten neznámy upír,“ zamrmlal Damon obviňujúco.
„O čo ti ide?“ oborila som sa naňho. „Teba by malo ako posledného trápiť, čo sa mi môže stať!“
„Tak sorry, že som ti opakovane zachránil krk,“ povedal Damon a tresol zaťatou päsťou do operadla kresla. „Cestu von poznáš.“
Naštvane som vstala z gauča a s hrdo zdvihnutou hlavou som vyšla z toho zatuchnutého penziónu. Len čo som však vyšla na verandu, oprel sa do mňa silný vietor a do tváre mi nahrnul vlasy. Okamžite som zaspätkovala do penziónu. Vrátila som sa do obývačky, posadila sa na gauč, prekrížila si nohy a založila ruky na prsiach.
„Netrvalo ti to tak dlho, kým si zistila, že v tejto búrke sa peši nikam nedostaneš, mám pravdu?“ opýtal sa Damon s úškrnom v tvári. V ruke zvieral sklenený pohár s bourbonom.
Pokrčila som ramenami a odvrátila od neho pohľad. Vtom som si na niečo spomenula. „Kde je Stefan?“ spýtala som sa. Mala som zlé tušenie.
„Ale, ale, konečne si si naň spomenula, čo?“
Hodila som po ňom vražedný pohľad, ktorý ho akurát rozosmial. Našpúlila som pery a pokrútila hlavou. „Buď mi odpovedz alebo mlč,“ skríkla som naňho.
„Hľadá nášho mileného upíra, ktorý sa ťa pokúsil zabiť,“ odvetil Damon a vlial do seba na ex obsah pohára.
„V tej búrke?“ zhrozila som sa.
Damon pokrčil ramenami. „Nikdy som netvrdil, že je normálny.“
Zaťala som zuby, schmatla do rúk vankúš a hodila ho po ňom. Damon sa mu ladne vyhol a tak vankúš skončil na zemi. „Netrafila si sa,“ posmieval sa mi. „Inak, ja nie som taký krutý ako ty, takže si môžeš vybrať hocakú izbu na spanie. Ale varujem ťa, odkedy som Stefanovi nakreslil na jednu fotku fúzy a briadku, izbu si zamyká. Dobrú noc,“ zaželal mi Damon, pohár položil na stolík a zmizol z obývačky.
Mala som chuť otrieskať mu niečo o hlavu. No napadlo ma čosi lepšie. Na tvári sa mi rozhostil diabolský úsmev, zdvihla som sa z gauča a vzala jeho fľašu bourbunu. Potichu som sa premiestnila do kuchyne a obsah fľaše som vyliala do umývadla a vybrala sa hľadať ostatné zásoby alkoholu. Našťastie, že Damon nie je taký múdry, aby si alkohol skladoval na viacerých miestach namiesto jedného. Všetok jeho alkohol som postupne vyliala do odtoku, až pokým zostali len prázdne fľaše, ktoré som položila na kuchynskú linku.
Následne som sa vybrala na poschodie. Zo zvedavosti som skúsila otvoriť dvere na Stefanovej, no ako ma varoval Damon, boli zamknuté. Stefanovi sa ani nečudujem.
Ďalej som postupovala chodbou. Otvorila som nejaké dvere izby, v ktorej som v živote nebola a prekvapene otvorila ústa. Nehlučne som do nej vstúpila a obzerala sa po nej. Tejto miestnosti dominoval veľký biliard. Prstami som prechádzala po jeho drevenom povrchu. Celý biliard pôsobil novo.
Odtrhla som od neho pohľad a zahľadela sa na obrazy zavesené na stenách. Na všetkých boli ženy, pre mňa žiaden šok. Ale keď som sa prizrela obrazom lepšie, zatajila som dych. Vlastne to bola len jedna žena, len namaľovaná v iných podobách a zachytená na iných miestach. Boli to jej podobizne v určitých storočiach.
S rozšírenými očami som zacúvala dozadu. Na všetkých tých obrazoch bola Katherine. Naprázdno som preglgla. Na tých obrazoch bolo vidno, že boli maľované z lásky. Vedela som to podľa toho, že na všetkých vyzerala nevinne, vôbec nie desivo.
Do srdca sa mi zapichol osteň žiarlivosti. Katherine si nezaslúžila Stefanovu lásku. Ale zaslúžim si ju ja? Naozaj vo svojom vnútri nie som ako Katherine? Kiežby som vedela odpoveď.
Zhlboka som sa nadýchla, keď v tom mi na plece pristála niečia ruka. Strhla som sa a prudko otočila. Predo mnou stál Stefan premočený do nitky.
„Nemala by si sa na to dívať,“ povedal mi potichu.
„Prečo?“ zaujímalo ma.
„Damon nemá rád, keď to niekto vidí,“ vysvetlil.
Zamračila som sa. „To maľoval Damon?“
Stefan prikývol a vyviedol ma z izby preč. Dvere nečujne zatvoril. „Mám ťa odviesť domov, či chceš prespať tu?“ opýtal sa zdvorilo.
Rýchlo som premýšľala. Mám zostať alebo nie? Pohliadla som do jeho zelených očí a v tom okamihu som poznala odpoveď. „Prespím tu,“ odvetila som isto.
* * *
V noci som nemohla spať. Netrápili ma nočné mory, skôr som sa nevedela uvoľniť. Stále som premýšľala nad tými obrazmi, aj keď by som nemala. Nevedela som, že Damon kedysi maľoval. Vždy som ho brala ako bezcitného vraha, na ktorého ho zmenila pravdepodobne Katherine. Je možnosť, že by som ho ja zmenila späť?
Potichučky som sa vymanila zo Stefanovho objatia a vykĺzla som z jeho izby. Ťahalo ma to práve k tej Damonovej. Pri dverách som sa však zarazila. Čo týmto chcem dosiahnuť?
Odpovedala som si pokrčením ramien. Skoro som nedýchala, keď som dvere otvárala. Najprv sa len trochu pootvorili a tak som do nich mierne drgla. Ozvalo sa hlasité zavŕzganie.
Ruka mi vyletela k ústam. Hlavu som vopchala dovnútra a keď som sa uistila, že Damon spí ďalej, dvere som znova o kúsok pootvorila. Tentoraz našťastie nezavŕzgali.
Potichu som vstúpila do izby. Oči mi ihneď zablúdili k Damonovi, ktorý ponorený v spánku vyzeral nanajvýš nevinne. Ani neviem ako dlho som sa naňho dívala, no za tú dobu sa mi bez môjho vedomia otvorila pusa dokorán a pomaly mi z nej tiekli sliny.
Zažmurkala som a pocítila nutkanie vyfackať sa. Kukám tu - doslova civiem - na Damona a ešte mi aj sliny pri pohľade naňho tečú. Pekne som klesla.
Chrbtom ruky som si sliny z brady zotrela a vybrala sa na odchod. Vtom však upútala moju pozornosť fotografia na polici a tak z môjho odchodu nič nebolo. Fotku som si prezrela zblízka. Bol na nej Damon z roku 1864.
Obrátila som sa, tentoraz už musím naozaj odísť. Lenže posteľ, kde môj pohľad na chvíľu spočinul, bola prázdna.
Pokračovanie nabudúce...
;) :)
Elena1604, 6. 10. 2012 10:18