Nemalo sa to stať! - 5. kapitola - Nezvaný hosť
Čus! xD Nová kapča z príbehu Nemalo sa to stať! zavítala na túto stránku xD Ach, nenapadá ma nič na dnešné obkecávanie xD Ale vám to stopro nevadí, že? Takže dnes sa tomu zrejme vyhneme xD Avšak prezradím vám, že čoskoro príde na scénu i Stefan a tak sa to pekne zamotá xD Nechajte sa prekvapiť ako! :P Ja viem, som sviňa, ale čo už xD Prajem vám príjemné čítanie a komentíky s radosťou uvítam! :)
5. kapitola - Nezvaný hosť
„Damon,“ šepla som po chvíli, keď sa mi nepodarilo uhnúť pohľadom. On sa však rozhodol hrať na hluchého. A tak som bola stále uväznená v Damonových očiach.
„Mal by si už ísť,“ šepla som a pokúsila sa upútať jeho pozornosť. Konečne sa mi podarilo odtrhnúť pohľad od jeho očí. Až vtedy sa Damon prebral a fakt som mala pocit akoby doteraz nič okrem mojich očí ani nevnímal. Damon odo mňa odstúpil a mne sa okamžite uľavilo, srdce sa mi ustálilo a dýchala som pravidelne. Ale stále mi nejde do hlavy, prečo moje telo reagovalo na to Damonovo tak... vzrušene? Myslím si, že to nie je správne slovo. Ale aké je potom to správne slovo?
„Mám ísť domov, kde sa ma najskôr pokúsi zabiť Stefan a až keď zistí, že je mu to prd platné, tak ma zavalí otázkami týkajúcich sa teba?“ spýtal sa Damon arogantne. Tak, konečne sa vrátil do svojej kože. Síce neviem, či som to vôbec chcela. Avšak zamyslela som sa nad tým, čo povedal. Stefan mu fakt nedá pokoj, ale má ísť snáď niekam inam, nie?
„To radšej zostanem tu,“ dokončil Damon s úsmevom a zamieril do obývačky. Ja som ho nemo a s vyvalenými očami nasledovala a pozorovala. V obývačke sa Damon roztiahol na gauči, že by sa tam s ním nepomestilo ani mačiatko. A kto by odolal takému sladkému, malému a nevinnému mačiatku? Iba Damon. Vôbec si nevšímajúc moje prekvapenie sa natiahol po ovládači od televízora, ale nedočiahol naňho. Potom sa konečne obrátil na mňa.
„Podáš mi ho? Je príliš ďaleko,“ škeril sa Damon. Bola som tak vyvedená z miery, že som sa nepohla ani o milimeter, len som zarazene stála na mieste a nemohla som zo seba dostať ani jedno rázne NIE.
„Ale no tak, hosť by mal mať nejakú starostlivosť, nie? Veď od teba nechcem až tak priveľa, nie? Stačí mi len podať ten ovládač.“ Po týchto slovách som sa konečne dostala z tranzu.
„Vypadni!“ skríkla som a ozvena sa niesla celým domom. Pochvalne som zakývala hlavou. Tá ozvena sa mi vážne podarila, vyznelo to o to hrozivejšie. Avšak s Damonom to ani nepohlo. Stále si mlel svoje akoby som pred chvíľkou ani nič nepovedala.
Prevrátil oči a so slovami sa natiahol po ovládači. „Vyzerá to tak, že sa toho ovládača asi nedočkám.“ Keďže ovládač bol naňho príliš „ďaleko“, rozhodol sa zahrať zbytočné divadielko. Vyčerpane a pomaly sa naťahoval k ovládaču. Keď jeho ruku delilo len pár centimetrov od ovládača, uprel na mňa tie svoje prenádherné modré oči a v nich smutný a žiadostivý pohľad ako u malého dvojročného decka. Vlastne Damon je aj decko, ale VEĽKÉ decko. Keď som na ten pohľad nereagovala, teda ak nerátam, zrýchlené dýchanie a búchajúce srdce, až som mala pocit, že mi chce zdrhnúť z tela, konečne si zobral zo stolíka ten ovládač a zapol si televíziu. Veľmi rýchlo presliedil všetky programy až tam nechal nejaký futbalový zápas.
„Damon,“ oslovila som ho pokojne, „ myslím si, že som to povedala dosť jasne, nie?“ Damon však stále sledoval zápas i keď som si istá, že to len hral, aby ma naštval. A podarilo sa mu to.
Zaťala som zuby a začala mu kývať rukou pred hlavou. „Haló?! Vypadni! Mám ti to slovo vyhláskovať?! V, Y, P, A, D, N, I, !“ revala som na celý dom. Keď ma i naďalej ignoroval a robil sa, že sleduje ten „dôležitý“ zápas, naštvala som sa ešte viac. Pokúsila som sa mu vytrhnúť ovládač z ruky, ale zvieral ho tak silno, že sa divím, že ho rovno nerozpučil.
Odfrkla som si a vybrala som sa k televízii a vypla som ju tlačidlom na nej. Našťastie, že takéto tlačidlo vymysleli. Ľudia určite vedeli prečo to tlačidlo bude potrebné.
„Hej!“ protestoval Damon. „Prečo si to vypla?! Kvôli tebe som teraz nevidel víťazný gól!“
„Mne je u riti nejaký víťazný gól! A teraz, vypadni z tohto gauča a aj z toho domu a nech ťa tu tak skoro nevidím!“
„To je pekné poďakovanie,“ odfrkol si Damon. „Človek ti pomôže zo šľamastiky a ty sa mu takto odvďačíš a ešte ho aj pošleš na smrť!“
„Asi ťažko,“ krútila som hlavou. „Stefan ťa nedokáže zabiť, to skôr ty jeho!“ Fakt presvedčivý argument!
„Veď práve! Keď mi prasknú nervy, zabijem ho a potom nebudem mať čo robiť po zbytok večnosti! Teda až na to, že ti budem stále nablízku z NUDY!“ vysvetlil mi Damon. Ups, má pravdu. To mi nenapadlo. Myslím, že ho tu radšej nechám, veď jednu noc nejako prežijem, nie? Budem musieť, lebo nechcem, aby Damon Stefana zabil a potom by som ho mala celý život na krku! A sakra! Ten teda dobre vie, čo chce a ako to dostať! Len nech si nemyslí, že raz mu to nevrátim!
„Fajn,“ precedila som cez zaťaté zuby, „môžeš tu zostať, ale iba jednu noc! A pekne budeš spať tu dole v obývačke a nie že niečo vyvedieš! Lebo inak budeš ľutovať!“ S týmito slovami som sa otočila na päte a dupotavo vyšla na chodbu.
„To nemôžem spať ani na posteli?“ počula som pýtať sa Damona. Letmo som sa naň pozrela a na chvíľu som zastavila. Nedovolím, aby mal posledné slovo vždy on.
„A kde by si akože chcel spať? Vieš, my nemáme hosťovskú izbu ako vy, takže ti bude musieť stačiť gauč,“ objasnila som mu. Čo by ešte nechcel? Mám mu priniesť aj nočník? To v podstate nie je až taký zlý nápad. Ešte jeden máme po Jeremym.
„No, pokiaľ viem, tak Jeremy aj Jenna majú dosť veľké postele a ty tiež,“ usmial sa Damon tým svojím pokriveným úsmevom. Až teraz mi došlo, čo tým myslel.
„Tak na to rovno zabudni! Na poschodie ani len nevkročíš, je ti to jasné?!“ Ani som nečakala na odpoveď a predsa som ju dostala: „Ako si princezná praje.“ On sa proste nemôže zmieriť s tým, že by nemal mať posledné slovo!
Povzdychla som si a vybrala som sa na poschodie pohľadať Damonovi nejakú perinu a podušku. Po piatich minútach hľadania som niečo našla a tak som sa vybrala znova do obývačky. Po ceste som bolo v pokušení otočiť sa a nájsť ten nočník a vziať mu ho spolu s perinou a poduškou. A pokušenie nakoniec i vyhralo a ja som sa po ten nočník aj naozaj vrátila. Bola som veľmi zvedavá, ako sa zatvári Damon, keď to uvidí.
S úsmevom na tvári som sebavedome vkráčala do obývačky, kde som našla Damona v tej istej polohe, ako keď som odišla. Perinu, podušku a nočník som mu na pekne upravenej kôpke položila na stôl, čím som mu sčasti zabránila v pozeraní televízie. Lenivo zdvihol pohľad na veci, ktoré som mu priniesla. Keď zbadal nočník navrchu kôpky, spýtavo sa na mňa pozrel.
„A to má byť čo?“ spýtal sa Damon vyvedený z miery, keď som mu nič nepovedala, len som tam tak stála a usmievala som sa od ucha k uchu. Veľmi ma potešil ten jeho prekvapený výraz a tak sa mi kútiky úst roztiahli do toho najväčšieho úsmevu, aký som dokázala vytvoriť na svojej tvári.
„Periny a poduška. Chcel si, aby som sa o teba starala nie? Tak sa starám.“ Keď chce hrať hru, tak budeme teda hrať hru. A ja vyhrám, tým si buďte istí.
„Nemyslel som toto,“ prstom ukázal na perinu a podušku, „myslel som, čo má znamenať toto?“ Jeho prst ukázal na nočník.
Ja som len pokrčila ramenami a tvárila som sa nevinne. „Keď si taký lenivý, myslela som si, že by sa ti to mohlo hodiť.“
Otočila som sa k odchodu a pri dverách som sa ešte raz otočila a poslala mu vzdušný bozk a následne sladký úsmev.
„Dobrú noc,“ popriala som mu a už som chcela odísť, ale spomenula som si na niečo dôležité a tak som sa naňho ešte raz otočila.
„Inač Damon, skóre je vyrovnané,“ dodala som a keď som uvidela ten jeho utýraný výraz, neudržala som sa a na plné hrdlo som sa rozosmiala. So smiechom som vyšla z obývačky, bezpečne som zatvorila dvere a celá spokojná som sa vybrala po schodoch do mojej izby.
Pokračovanie nabudúce...
Komentáre
Prehľad komentárov
tymtoeraz pribehom si ulahodila mojej dusi lebo dnes mi pokazili naladu , a teraz sa my zlepsila
tvd
lenka, 3. 4. 2012 18:54