Nemalo sa to stať! - 6. kapitola - Prehra a nielen jedna
Nazdárek, dnešní návštevníci xD Včera sa mi nechcelo nič pridávať z dôvodu rýchleho netu namiesto pomalého ako zvyčajne xD Tak prepáčte, ale pokušeniu kuknúť si niekoľko videí z TVD pokiaľ to ide sa nedalo odolať xD Ale dnes mi ide zas pomalý net a tak pridávam novú kapču príbehu Nemalo sa to stať!. Tentoraz ste si na ňu museli počkať trošku dlhšie ako zvyčajne, pretože som ju najprv musela napísať, zatiaľ čo predchádzajúce kapitolky som mala napísané asi týždeň pred pridaním a možno i viac xD A mne sa veru nechcela ďalšia kapča písať i keď som mala už dej dnešnej kapče premyslený snáď až do bodky xD Ale nakoniec som sa k tomu dokopala a ako som začala písať, tak sa mi nedalo prestať xD Akože, najprv sa mi nechce písať a potom nemôžem prestať písať, až dokým ju nedopíšem xD To je zmätok, čo? xD No, radšej k dnešnej kapitolke, lebo to tu budem obkecávať do nekoniečna xD Prajem príjemné čítanie a komentujte! :)
6. kapitola - Prehra a nielen jedna
Po horúcom kúpeli s kopou peny som sa konečne prezliekla do môjho čistého pyžama a spokojne som sa vrhla do postele. Nemohla som si pomôcť, neustále som sa musela chechtať, že sa mi konečne podarilo dať Damonovi čo i len malú príučky.
Po chvíli na mňa však doľahla únava a tak som zhasla lampičku na nočnom stolíku, prikryla sa tenkou perinou a zavrela som oči. Spánok ma za ani nie minútu premohol a ja som sa ponorila do sveta snov.
Sníval sa mi nádherný sen v ktorom som vystupovala ja a Damon. Zvláštne, pretože síce sa mi o Damonovi snívalo už nespočetne veľa ráz, tento sen bol niečím iný. Výnimočný. Keby som len vedela, prečo mi pripadal taký výnimočný.
Ráno som sa zobudila s úsmevom na tvári. A nie a nie ten úsmev z tváre dostať. Až tak mi nevadil, vždy je predsa lepšie, ak sa človek usmieva ako mračí, ale už ma proste štval. A akokoľvek som bola frustrovaná z toho, že mi ho nejde dať dole, stále tam bol. Možno to sú následky toho včerajška. Ja som vedela, že mi to len tak ľahko neprejde.
Povzdychla som si a svižne som zamierila do kúpeľne, kde som vykonala ranný rituál, čiže sprcha, zuby, tvár, vlasy a občasne make-up. A samozrejme nakoniec oblečenie.
Po hodinke, ktorú som strávila robením ranného rituálu som otvorila dvere od svojej izby a v tričku a teplákoch som zbehla dolu schodmi. Keď som bola v chodbe, ovalila ma príjemná vôňa palaciniek.
Zamračila som sa, pretože mi napadli len dve možnosti prečo tu niekto robí palacinky. Prvá je, že sa už Jenna vrátila a... netuším či pristihla Damona v obývačke alebo dovtedy zmizol. Druhá možnosť, tá pravdepodobnejšia, že Damon sa rozhodol urobiť si raňajky. Len nechápem prečo.
Vstúpila som do kuchyne a zaúpela som, keď som si potvrdila druhú možnosť. Dosť prekvapujúcu druhú možnosť, ktorá mi úplne vyrazila dych. Pootvorila som ústa nad tým, čo som na vlastné oči videla. Keby mi niekto povedal, že uvidím Damonovo sexy pozadie pri sporáku, neverila by som tomu.
Damon sa na mňa otočil a obdaril ma tým svojím prenádherným úsmevom, z ktorého všetky ženy odpadávajú. A verte mi, ja som tiež nemala ďaleko k odpadnutiu z toľkej krásy. Ale keby som v skutočnosti odpadla, čo by si o tom pomyslel Damon? Toľko šťastia som mu rozhodne nechcela dopriať.
A tak som sa tak nejako vzchopila a konečne som zaklapla moje doposiaľ otvorené ústa a len nemo pozorovala Damonovu tvár, na ktorej sa usadil úškľabok a som si istá, že tak skoro z jeho tváre ani nezmizne. Tak, Elena, to máš za ten včerajšok, komandovala som sa v duchu. Ale svojím spôsobom sa mi toto naše vzájomné týranie i páčilo. Takýto pohľad totiž nevidíte každý deň.
„Čo má toto znamenať?!“ spýtala som sa po chvíli, keď sa mi konečne vrátila stratená reč. Asi som mu mala včera povedať, že môže opustiť obývačku iba v tom prípade, že by potreboval ísť do kúpeľne alebo odísť, ale v tú druhú možnosť som ani nedúfala. Damon by si nenechal ujsť príležitosť tu zostať ak by mal na to dôvod. Avšak to som mu nepovedala a tak mal prísny zákaz vkročiť iba na poschodie.
„Čo?“ spýtal sa Damon ako úplný blbeček. Ja mu na to však neskočím. Dobre vie, čo myslím a chce ma len potrápiť za ten včerajšok. Ale ja sa nenechám vytočiť, to teda nie.
„Palacinky,“ napovedala som mu a prstom som ukázala na panvicu, kde sa práve jedna nachádzala. A i keď jej Damon nevenoval ani trochu pozornosti, ešte pripálená nebola. Ale čoskoro zrejme bude.
„Robím ti raňajky,“ odvetil Damon pokojne a otočil sa k sporáku a znova sa venoval práci.
„Raňajky? Mne?“ spýtala som sa s nadvihnutým obočím a v mojom hlase som nevedela zakryť prekvapenie.
„Isteže tebe, komu inému? Vari máte psa o ktorom neviem?“ spýtal sa Damon ironicky, pričom o mňa nezavadil ani pohľadom.
„Ale...,“ začala som a až neskoro som si uvedomila, že neviem, čo mu na to povedať. „Ale ja som ťa o to nežiadala,“ dodala som. Nič lepšie ma totiž nenapadlo. Ešte stále som bola vyvedená z miery, že tie palacinky varí pre mňa.
Otočil sa a na tvári mal pobavený výraz. „Ja viem.“
„Tak prečo si to urobil?“ zaujímalo ma. Keď nebude hovoriť jasne a zreteľne, asi mu utrhnem hlavu. Hej, hej, ja viem, doslova to myslené nebolo. To skôr Damon utrhne hlavu mne ako ja jemu. Ale priznajme si, myšlienka je to vábivá. Hlavne v takýchto situáciách, keď sa Damon nespráva ako... Damon. Tento nový Damon sa mi však páči tiež. Ale ťažko sa naň zvyká. Hlavne keď neviem rozlíšiť, kedy je to ten starý Damon a kedy ten nový. Mohol by sa už konečne zjednotiť do jedného Damona. Avšak neviem, či by mi viac vyhovoval ten starý či ten nový. Alebo do zmesi oboch. Ale to by rozhodne nerobilo dobro.
„...nechaj to tak,“ dokončil Damon svoj monológ, ktorý som vôbec nezaregistrovala.
„Ehm...čo?“ spýtala som sa previnilo. Zas som sa príliš zamyslela. A zas o Damonovi. Mám pocit dejá–vú.
„No pekne. Ty si ma celý čas nepočúvala?“ spýtal sa ma Damon a dotknuto odo mňa odvrátil zrak. Čiže, v Damonovom slovníku gest to znamená, že už sa na mňa ani nedokáže pozrieť alebo že som ho sklamala. V podstate je to jedno, pretože význam to má rovnaký.
Previnilo som sklopila pohľad k zemi a zvnútra ma požieral pocit viny. Tvár mi pohltili plamene, až tak strašne som sa červenala. A to tak nenávidím.
A vtom mi Damonove prsty nadvihli bradu tak, aby som sa mu pozerala priamo do očí. Najprv mi do nich len tak hľadel, akoby v nich niečo hľadal. Celá červená v tvári a s previnilým pohľadom som mu neisto pohľad oplácala. Po chvíľke sa však Damonovi pomaly začali zdvíhať kútiky úst do víťazného úsmevu.
A mne to konečne došlo. Znova som podľahla Damonovy a jeho hre. A sakra. Znova je vo vedení. On teda presne vie, čo urobiť, aby si zvýšil skóre.
Postupne z mojej tváre vymizol i posledný náznak červene a na tvári sa mi usadil naštvaný pohľad. Mračila som sa naňho najviac, ako som len dokázala, avšak s ním to nepohlo ani o milimeter. Obočie sa mi vďaka mračeniu stiahlo do jednej čiary.
„Z toľkého mračenia budeš mať vrásky,“ uťahoval si zo mňa Damon. A týmto túto konverzáciu bral za ukončenú. Ja som sa však nechcela vzdať tak ľahko.
Sadla som si za stôl a pozorovala som Damona, ako mi pripravuje raňajky. Nemohla som od neho ani na sekundu odvrátiť zrak, fascinovalo ma, ako dôkladne mi pripravuje tie palacinky.
„Čo tak zízaš?“ spýtal sa Damon a touto otázkou ma vážne prekvapil, bola príliš nečakaná. Sklopila som pohľad k zemi, znova sa mi totiž na tvári zjavil rumenec. Ten by sa ešte ako-tak dal prežiť, ale to, že som bola pristihnutá pri čine, presnejšie ako na Damona zízam, za to som sa nesmierne hanbila. Znova si zvýšil skóre. Ak to takto bude pokračovať i naďalej, nemusím sa ani snažiť dohnať ho a i tak vyhrá.
Uprene som hľadela do zeme a odolávala som pokušeniu znova sa pozrieť na Damona. Stačil by mi len jeden letmý pohľad. Len jeden pohľad... NIE!
Nesmiem mu podľahnúť... nesmiem... našťastie toto dohadovanie mojich vnútorných ja za mňa vyriešil Damon, pretože mi položil na stôl vlastnoručne robené palacinky, ktoré tak krásne rozvoniavali po celej kuchyni. Následne si sadol za stôl a tak teraz sedel priamo oproti mne a uprene ma sledoval.
„Dík,“ zmohla som sa len a vrhla som sa na palacinky ignorujúc Damonov pohľad. Palacinky boli ešte lepšie ako ich vôňa. Ja viem, že Damon je na svete už riadne dlho, ale pochybujem, že si každý deň varí. Ale potom tu zostáva otázka, odkiaľ vie tak perfektne variť?! Na spýtanie tejto otázky som sa však neodhodlala. Raz to zistím, vážne.
„Ty nie si hladný?“ rozhodla som sa spustiť z iného súdku a po prvýkrát od tej chvíle som sa naňho pozrela. Bolo mi zvláštne, že počas nášho výletu som ho nevidela ani raz jesť, či lepšie povedané piť. A to bol skoro stále so mnou.
„Nie, už som jedol,“ odvetil.
„Jedol? Kedy?“ spýtala som sa najprekvapenejšie, že už som sa to ani prekvapenejšie nemohla spýtať.
„Ešte v Georgii,“ zamumlal bezvýznamne. „Koho to zaujíma?“
Vypleštila som oči až mi skoro vypadli z jamôk. Sústo palaciniek, ktoré som išla práve prehltnúť sa mi zadrhlo v hrdle a ja som sa ho zúfalo snažila vykašlať, pretože mi bránilo nadýchnuť sa.
Pokračovanie nabudúce...
sss
anonym, 12. 4. 2012 18:33