Čaute! :) Tak, dnes vám sem prinášam 2. kapitolu môjho nového príbehu Nový život! Dúfam, že sa bude páčiť a že zanecháte aspoň krátky komentárik za ktorý vám budem neuveriteľne vďačná. Ako som už v predchádzajúcej kapitole prezradila, dneska nahliadneme i do Damonovej hlavy. Čo sa stalo za ten týždeň Eleninej neprítomnosti v Mystic Falls? Prečítajte si dnešnú kapitolu a zistíte to. Prajem vám príjemné čítanie :)
2. kapitola - Rozhodnutie
Keď som sa zobudila, nemala som ani poňatia o tom, koľko je hodín. A tak som to musela zistiť.
Prešla som chodbou do druhej miestnosti a trochu som pootvorila dvere. Z vonku cez škáru neprenikalo žiadne slnečné svetlo. Pootvorila som dvere ešte viac a nakukla som von. Tma. Teraz som už otvorila dvere celé a vyšla som zo skrýše.
Počas môjho spania smäd len zosilnel. Potrebovala som sa napiť. Ale nemohla som zabiť nevinného človeka. To nie. Ale piť krv zvierat, to mi asi nebude stačiť. No aspoň to skúsim. Zapojila som svoj pachový inštinkt a hneď som vo vzduchu zacítila niečo dobré.
Vybrala som sa za tým. Dávala som si pozor, aby som sa príliš nevzdialila, pretože sa sem budem musieť vrátiť, inak sa na slnku upražím a zostane zo mňa len pražená krkovička. Postupne vôňa začala silnieť a presne tak aj môj smäd.
Teraz som sa započúvala. Počkala som si na vhodnú chvíľu a zaútočila som. Bol to len jeleň. Môj smäd sa trochu zmiernil, ale stále som bola smädná. Teraz som bola celá od krvi, ale na tom mi nezáležalo. Musela som sa ešte napiť. Znova som sa započúvala. V diaľke som počula nejaký pohyb.
Priblížila som sa o niečo bližšie a potom som to zacítila. Bola to čerstvá krv. Veľmi lákavá vôňa. Prestala som sa ovládať. Hneď som zaútočila, bez premýšľania. Napila som sa do sýtosti. Ale stalo sa to, čoho som sa najviac obávala. Bol to človek. A ja som ho zabila. Všimla som si, že začína znova svitať a teda je na čase ísť. Musela som ešte zničiť všetky dôkazy.
Keď sa tak stalo, vybrala som sa späť do skrýše. Tam som utesnila dvere a vrátila sa do zadnej miestnosti. Stále mi na um prichádzal ten nevinný človek, ktorého som zabila. Ale nedalo sa inak. Keď chcem prežiť, nemôžem sa živiť len zvieratami. Bohužiaľ. Budem musieť zabíjať. Tým sa stane zo mňa vrah, ale už som si tak či tak zničila život. Budem sa snažiť ovládať sa, ale budem musieť zabíjať. Inak to nejde. Bola som si tým stopercentne istá.
Celý deň som premýšľala o rôznych veciach, veď čo mi už len zostávalo. Takto to bolo asi týždeň. Zabíjala som ľudí, po čase som ich prestala počítať. Snažila som sa, aby som ich nezabila, ale počas kŕmenia som nemohla prestať. Bude to chcieť trpezlivosť, aby som dokázala ovládať svoju túžbu po krvi.
Pocitu viny som ale nemohla ujsť. Celý deň som žila v skrýši v zadnej miestnosti s pocitom viny. Ale nedalo sa nič robiť.
V jeden večer som premýšľala o Jeremym a Rickovi a o ostatných. Určite si o mňa robia starosť. Rozhodla som sa vrátiť. Je to riskantné, ale už to tu takto ďalej nevydržím.
A tak som opustila skrýšu a vydala sa späť do Mystic Falls. Predtým som sa tu, ale musela ešte napiť. Aby som v Mystic Falls neublížila tým, ktorých mám rada.
DAMON:
Už je to týždeň od Eleninho zmiznutia. Odvtedy som nevidel ani Stefana, ale len čo by sa tu ukázal, zabil by som ho. Vyrval by som mu srdce z tela a prepichol ho dreveným kolíkom. Elena tu nie je hlavne kvôli nemu. A ja ani len netuším, s kým je, čo robí, ako sa má, čo sa stalo, či je v poriadku alebo či vôbec žije. Tieto otázky ma trápia každý deň, ale odpovede na ne nepoznám. Môžem len dúfať, že je v poriadku. A to je niečo strašné. Odvtedy som nevidel jediného upíra, ani Klausa a ani nikoho z Pôvodných, čo je čudné. Veľmi čudné.
Zrazu niekto zaklopal na dvere. Určite to je Jeremy s Bonnie alebo Caroline, kto iný ma tu predsa každý deň otravuje a drví ma, že nič nové stále neviem?! Ani som sa neobťažoval otvoriť dvere, proste som povedal:
„Ďalej,“ a prevrátil som očami. Už som čakal dupotavé kroky ako stádo slonov, no namiesto takých krokov to boli veľmi tiché kroky. Otočil som sa a uvidel som Klausa.
„Spomenúť vlka a vlk za dverami,“ povedal som ironicky. Aspoň sa niekto ukázal. Už to vyzeralo, že Mystic Falls sa nadobro zbavilo zlých upírov. Áno, vyzerá to tak, že zo mňa sa stal dobrák. Aké ironické ako dokáže láska človeka zmeniť. Aj keď ja som upír, účinok to má zrejme rovnaký. Už si ani nepamätám, kedy som naposledy zabil človeka. Možno by som sa ale mal vrátiť k starým zvykom a aj celkovo k starému životu. Ale stále je tu niečo, čo mi to nedovolí. Elena.
„Budem sa tváriť, že som to prepočul. Chcem len vedieť, kde je Elena,“ povedal pokojne. Čo má zas za lubom? Síce trošku adrenalínu v žilách by mi určite prospelo.
„To vôbec nemusíš. A na čo to potrebuješ vedieť, hmm?“ Asi potrebuje ďalšiu krv a ja som po prvý krát počas Eleninej neprítomnosti rád, že tu nie je. Klaus je schopný ju aj uniesť a každý deň jej brať krv, aby jej mal dostatok.
„No vieš, aj ja mám nejakú trpezlivosť, takže ju radšej nepokúšaj. Mohlo by to dopadnúť zle,“ povedal už hrubšie. Ha, už sa ťa bojím. Zasmial som sa v duchu. Klaus sa mi takto vyhrážal už viackrát a hľa, stále som nažive.
„Myslíš si, že sa ťa bojím? A kde je vlastne môj malý braček?“ spýtal som sa uštipačne. Stefan by sa nemal stále skrývať. Bez neho je tu nuda. Ale neradil by som mu sa sem vrátiť. Ale on to možno aj tuší a preto sa celý týždeň neukázal. Pche, nad čím to vôbec rozmýšľam? Môj braček nemá toľko rozumu, aby mu to došlo.
„Mal by si sa,“ povedal už naozaj naštvane Klaus. Za menej ako sekundu bol pri mne a držal ma vo vzduchu pri stene a škrtil ma.
„Môžeš ma aj zabiť, urobíš mi láskavosť,“ hovoril som pomaly a priškrtene. Na chvíľu sa zarazil a potom ma pustil, ale stále ma mal na očiach. Asi ho zmiatla moja odpoveď. V duchu som sa usmial.
„Ako to myslíš?“ spýtal sa asi po minúte.
„Nechaj to tak. A teraz odíď z môjho domu,“ povedal som stále pokojne so štipkom humoru. Kto ho vlastne pozval ďalej?! Áha, to som musel byť ja, sakra práce, mal by som si dávať väčší pozor ak tu nechcem mať všelijakú háveď.
„Tak naposledy. Kde je Elena?!“ Klaus bol už naozaj vytočený. Ale prečo tu stále je? Keby tak veľmi chcel, vedel by si Elenu nájsť sám alebo by mu ju mohol nájsť jeho oddaný Stefanko. Takže otázkou zostáva, o čo mu dopekla ide?!
„A na čo to chceš vedieť?“ začalo ma to naozaj zaujímať. Možno niečo bude vedieť. Niečo, o čom zatiaľ neviem.
„Posledný raz sa ťa pýtam, vieš kde je Elena alebo nie?!“ zavrčal Klaus zúrivo.
„A ja ti to nepoviem pokiaľ mi nepovieš, prečo to chceš vedieť,“ povedal som rozhodne. Týmto som už Klausa naozaj vytočil, pretože mi vrazil dýku do brucha, čo ma naozaj na chvíľu spomalilo a keď som dýku zo seba vytiahol a rana sa mi začala pomaly hojiť, poobzeral som sa po miestnosti, no Klausa nikde.
Sadol som si teda do kresla a premýšľal som, prečo by chcel Klaus vedieť, kde je Elena.
Pokračovanie nabudúce...
ttttt
darina, 1. 4. 2012 21:32