Nový život - 5. kapitola - Pravda
Ahojte! Ďalšia kapča je tu :) Pridávam ju skôr ako zvyčajne, ale snáď vás to poteší :) A len tak pre info, už sme v polovičke, pretože tento príbeh má 10 kapitol :) 2. séria ich bude mať však omnoho viac xD Dnes sa mi nechce nejako obkecávať a tak to preskočím xD Veď lepšie pre vás xD Prajem príjemné čítanie a nejaký ten komentárik by neuškodil :)
5. kapitola - Pravda
Svojou odpoveďou som ho dosť prekvapila. Teraz som mu už povedala všetko, čo sa stalo cez ten týždeň. Začala som od Stefana a skončila som tu. Keď som dopovedala, Damon ma objal. Snažila som sa zadržiavať slzy, ale sem-tam mi nejaká ušla. On sa ma zas snažil utešiť, ale ja som vedela, že to nepomôže.
Takto sme sedeli na pohovke nejaký čas, kým Damon neprehovoril: „Musíme ísť za Bonnie.“
Zo začiatku som nevedela, prečo zrovna za Bonnie, ale potom mi to došlo. Budem potrebovať prsteň. „Teraz?“ spýtala som sa.
„A kedy? Buď teraz alebo si môžeš počkať do ďalšej noci a zatiaľ tu môžeš byť zatvorená.“ Nič som na to nepovedala. Ďalší deň zatvorená by som už asi neprežila.
Pomaly som sa postavila a zamierila som k dverám. Obávala som sa, že Bonnie ma už nebude mať rada, tak ako to bolo u Caroline. Síce to už prekonali, ale obávala som sa aj toho, ako zareaguje. Bola som taká zamyslená, že som si ani nevšimla, že Damon zamieril ku svojmu autu.
„Chceš ísť autom?“ spýtala som sa ho a ani som sa nesnažila skryť svoje prekvapenie. Načo by sme šli autom?
„A ty nie?“ odpovedal mi otázkou.
„Načo ísť autom, keď...“
„Keď môžeš utekať?“ skočil mi Damon do reči. „Na to aby si si neodvykla úplne.“ Uškrnul sa na mňa a ja som pochopila, že nemá cenu sa s ním doťahovať a tak som pristúpila, aby sme šli autom. Sadla som si na miesto spolujazdca a vyrazili sme. Autom to samozrejme trvalo dlhšie ako keby som mala utekať, ale nebola to až taká dlhá cesta. Z auta som sa pozrela na Bonnin dom. Ani v jednom okne sa nesvietilo. Damon už stál pred dverami a čakal na mňa. Vystúpila som z auta a normálnou chôdzou som prišla až k nemu. Pomaly ma začínala chytať panika.
„Si v pohode?“ spýtal sa. Prikývla som.
„Ale ako toto všetko mohla Caroline zvládnuť úplne sama nikdy nepochopím,“ poznamenala som. Damon sa nad mojou poznámkou uškrnul a zazvonil na zvonček. Dlho nikto neotváral, ale počula som za dverami ťarbavé kroky, takže tam niekto bol. Bonnie otvorila dvere a keď zistila, že som to ja, prebrala sa a vrhla sa mi okolo krku a Damona ignorovala.
„A ja som vzduch, či čo?“ hral urazeného Damon.
„Vzduch sa aspoň dá dýchať,“ vrátila mu to Bonnie. „Elena, tak rada ťa vidím! Vieš ako si mi chýbala?!“ vybafla na mňa Bonnie.
„Bonnie, pokoj, som späť. Prepáč.“
„Kedy som ti niečo neodpustila?“ spýtala sa s úsmevom na tvári. Úsmev som jej nútene oplatila. Keď zistí, čo som zač už taká šťastná nebude. Damon si zrazu odkašľal.
„Máš niečo proti, Damon?“ spýtala sa ho Bonnie hrubo, ale stále zo mňa nespúšťala oči.
„Nerád ruším vaše milé zvítanie, ale niečo od teba potrebujeme,“ povedal. Bonnie prevrátila oči.
„Nemôže to počkať?“ spýtala sa.
„Ehm...nie, Bonnie,“ zapojila som sa.
„Dobre, poďte ďalej,“ povedala Bonnie a nasmerovala nás do obývačky, kde sme si všetci sadli na gauč, len Damon ostal stáť.
„Tak, čo to bude?“ spýtala sa na rovinu.
„Najprv ti musím niečo povedať.“ Už som išla povedať Bonnie, čo sa mi za uplynulý týždeň stalo, ale Damon ma nenechal.
„Obávam sa, že na to nie je čas, Elena. Takže Bonnie, potrebujeme prsteň.“
„Prsteň? Aký?“ spýtala sa prekvapená Bonnie.
„Taký istý, aký si dala Caroline,“ odpovedal.
„A na čo?“ zaujímalo Bonnie.
„Nie je to jasné?!“ Damon už takmer kričal. Takéhoto zúrivého som ho už dávno nevidela. A vážne ma to prekvapilo. Vždy pred ostatnými skrýva svoje emócie, aby z neho nikto nemohol nič vyčítať a teraz sa z neho dá dokonale čítať. Ja sa v ňom už vôbec nevyznám...
„Damon!“ okríkla som ho. Nemal by sa takto správať k Bonnie, lebo si ju znepriatelí, od čoho už veľa nechýbalo.
„Čo je? Potrebuješ ten prsteň, nie? Čoskoro je ráno a s ním aj slnko či sa mýlim?! Ešte z teba nikdy nebol prach, že?!“ Čo to doňho vošlo?
„Elena?“ spýtala sa Bonnie s neveriacim pohľadom. Pozrela som sa Bonnie do očí. Videla som v nich, že neverí, čo počula od Damona a pýta sa ma, či je to pravda. Pomaly som prikývla a ospravedlňujúco som sa na ňu pozrela. Damon všetko sledoval. Už bol celkom pokojný, ale vždy mohol vybuchnúť ako pred chvíľkou. Pozerala som sa Bonnie do očí a čakala som kým niečo povie. Bonnie dlho premýšľala, kým prehovorila.
„Dobre.“ Nič viac nepovedala, tak som sa spýtala: „Čo myslíš tým dobre?“
„Že ten prsteň ti dám. Ale bude to chvíľu trvať.“
„Ďakujem,“ povedala som vďačne. Ale to nie je všetko, čo mi chce povedať. Tým som si bola istá a toho som sa práve celý čas obávala.
„Ale budem musieť o tom popremýšľať,“ dopovedala. Vedela som presne, čo myslí. Tak som len prikývla. Trochu ma to zabolelo, že nebudem mať pri sebe moju najlepšiu kamarátku, ale úplne ju chápem. Proste si to musí usporiadať v hlave tak ako ja s týmto novým životom.
„Ďakujem ti za všetko, čo pre mňa robíš, Bonnie.“ Tiež len prikývla.
„Potom ti zavolám. Ahoj,“ povedala Bonnie akoby bola v nejako tranze.
„Ahoj,“ povedala som a otočila som sa na odchod. Keď som opúšťala miestnosť, zarazila som sa. Damon ma nenasledoval.
„Damon? Mieniš tu snáď zostať?“ spýtala som sa prekvapene.
„Nie! Už idem, dal som si len šlofíka,“ reagoval až príliš prudko. Potom som už pokojne pokračovala v ceste s Damonom v pätách. Snažila som sa tváriť neutrálne, ale podarilo sa mi to len pokiaľ som vyšla von. Vedela som, že sa na mňa Damon neustále pozerá, cítila som jeho pohľad na mojom chrbte, ale nevenovala som mu pozornosť. Teraz som premýšľala len o mojom živote. Stojí vôbec za to?
Pokračovanie nabudúce...