Nový život - 6. kapitola - Spomienky
Čaute! Nová kapča je konečne tu! V tejto kapči sa toho ešte stále veľa nedeje, ale dúfam, že to bude stačiť :) Prajem príjemné čítanie a komentujte, prosím! :)
6. kapitola - Spomienky
„Kam ideš?“ spýtal sa ma Damon, keď videl, že som nezamierila k jeho autu.
„Ešte neviem,“ odpovedala som duchom neprítomná a ďalej som pokračovala v ceste. Zrazu mi v ceste stál Damon.
„Damon,“ povedala som a povzdychla som si. „Som v pohode.“ Pozrela som sa do jeho nádherných modrých očí a i keď ma už teraz nemohol ovplyvniť, stále ma jeho oči hypnotizovali.
Nejaký čas sme tam tak stáli, ale potom som rýchlo zmizla do lesa, pretože keby som sa ešte chvíľu pozerala do Damonových očí, podľahla by som im.
Bežala som hustým porastom lesov tak ďaleko, aby ma Damon nemohol tak ľahko nájsť. Práve teraz som netúžila po jeho spoločnosti. Chcela som byť sama a premýšľať. O všetkom, čo sa stalo. Ale potom som si uvedomila, že už je ráno a slnko už začalo spomedzi oblakov vykúkať.
„Au,“ vykríkla som, keď slnko doľahlo na kúsok mojej ruky. Rýchlo som začala utekať do bezpečia pred slnkom. Ale kam ísť? K Damonovi som teraz nechcela ísť. Domov tiež nemôžem ísť, k Bonnie tiež nie, Caroline má plno vlastných starostí, nemám kam ísť. Budem musieť ísť asi k Damonovi.
Bežala som ako najrýchlejšie viem, keď vtom som sa zastavila. Niekto bol na blízku. Slnko už vykuklo takmer celé. Začali sa mi na koži tvoriť škaredé popáleniny. Zaťala som zuby. Nechcela som predsa, aby moje vykríknutie náhodou počul Damon, ktorý ma mohol pokojne sledovať.
„Na,“ povedala Bonnie a hodila mi niečo drobné . Chytila som to a prezrela som si to. Zistila som, že je to prsteň. Ihneď som si ho nasadila. Slnko ma už vôbec nepálilo. Pozrela som sa na Bonnie a neskrývala som prekvapenie.
„Vieš, Elena, pochopila som, že ťa nechcem stratiť len pre takúto hlúposť, stále si moja najlepšia kamarátka tak ako Caroline i napriek tomu, že si teraz upírka. Nechcem robiť tie isté chyby,“ povedala a usmiala sa na mňa. Ja som jej úsmev opätovala.
„Ďakujem, Bonnie, znova.“
„No, ale stále si mi nepovedala celý príbeh,“ povedala a povzbudivo sa na mňa usmiala. Všetko som jej povedala a ona údivom stratila reč.
„Toto sa zrejme nezažíva každý deň,“ povedala a schuti sa zasmiala. Tiež som sa začala smiať. Je úžasné mať kamarátku ako je Bonnie.
„Pamätáš sa ešte ako sme sa v detstve hrali aj s Caroline na schovávačku? A ako si ty záhadne vždy vedela, kde sa s Caroline ukrývam? Čím to asi tak bolo.“ Pokrútila som hlavou a obe sme sa začali smiať, keď sme si spomenuli, aké to bolo v detstve všetko jednoduché.
„Hmm... detstvo bolo skvelé, ale zaujímalo by ma, že teraz keď si upírkou, tak si hovorila, že sa ti začali vybavovať spomienky, ktoré si si nepamätala, ale teraz si ich už pamätáš. Aké to boli?“ spýtala sa a bolo na nej vidno, že ju to úprimne zaujíma.
„No, teraz ma napadá len jedna, ktorá mi neustále leží v mysli a najčastejšie na ňu myslím,“ odpovedala som tajuplne.
„Ale no tak, nebuď taká záhadná,“ vyzvala ma Bonnie.
„Dobre, je to spomienka, keď ma Damon ovplyvnil. Chcel, aby som zabudla na to, že mi povedal, že ma...“ chvíľu som váhala, až som to vyslovila, „ miluje.“
Dlho sme boli obe ticho. Bonnie ho prerušila ako prvá. „A čo cítiš vlastne ty?“ spýtala sa.
„Nie som si istá. Mám ho veľmi rada, ale zatiaľ mi stále veľmi chýba Stefan...“ pokrčila som ramenami.
„Hej, to chápem. Neviem si ani predstaviť situáciu, v ktorej si sa ocitla,“ povedala úprimne.
„Ale dosť bolo dnes o mne. Čo ty a Jeremy, hmm?“ zaujímalo ma.
„Super,“ povedala s úsmevom na tvári.
„To je všetko, čo mi k tomu povieš? Akože žiadne nové pikošky? Udialo sa vôbec niečo za ten týždeň mojej neprítomnosti?“
„Hej, brzdi, Elena,“ uškrnula sa, „čo také by sa malo už len diať v nudnom Mystic Falls?“ uťahovala si zo mňa.
„No a to si vravíš vševedkiňa?“ pokrútila som hlavou a začala som sa smiať.
„Čo je také smiešne?“ ozvalo sa spomedzi stromov. Otočila som sa a uvidela som Damona. Dosť ma prekvapilo, že ho tu vidím po tom, čo som mu tak zdrhla...
„Nič,“ odpovedala som, „len sa bavím, čo ťa do toho?“ Neviem, prečo som takto reagovala, prišlo to akosi samo.
„Vieš, že z teba mohol byť už len prach? Nechápem, ako si mohla zmiznúť, keď čoskoro malo vyjsť slnko,“ povedal vyčítavo.
„Tak som trošku zabudla na čas,“ pripustila som. Trošku viac, ale nahlas by som to nikdy nepriznala.
„Elena, vlastne bolí to?“ spýtala sa ma zrazu Bonnie.
„Ale prosím ťa, Bonnie! Hojí sa to rýchlo, takže to takmer necítim,“ povedala som a prevrátila som oči.
„Takmer,“ poznamenal Damon a tiež prevrátil oči. Najradšej by som ho zabila a predstavila som si, ako by som ho asi zabila. Teraz už by som mu mohla aj ublížiť, ale hneď som tú myšlienku zahnala preč, pretože je síce fajn myslieť na to v niektorých situáciách, keď sa správa ako úplný idiot, ale v skutočnosti by som nechcela, aby zomrel a už vôbec nie mojou rukou.
„Elena?“ spýtala sa Bonnie a kývala mi rukou pred hlavou, aby som sa vrátila späť na zem.
„No?“ Zase som sa príliš zamyslela, komandovala som sa v duchu.
„Už si späť na tejto planéte?“ spýtala sa pobavene.
„Ha, ha,“ povedala som ironicky. Vôbec som si nevšimla, že Damon niekam odišiel, ale už tu vôbec nebol. Nedalo mi to a musela som sa naňho opýtať Bonnie: „Kde je Damon?“
„Ty si vážne bola duchom neprítomná, že?“ Prikývla som a Bonnie pokračovala. „Odišiel, asi ho už nebavilo pozerať sa na nás, ale predtým hovoril, že keby si niečo potrebovala, môžeš prísť.“
„Aha,“ povedala som a už som si vyčítala, že som bola k Damonovi taká hrubá. Ale je to Damon, pomyslela som si a ďalej sme sa s Bonnie rozprávali ako keby sa nič nestalo.
Pokračovanie nabudúce...
222
222, 1. 4. 2012 22:03