Nový život - 7. kapitola - Nevychovaná návšteva
Čaute! Nová kapča je tu! xD Ani sa mi ju nechcelo moc pridávať, ale keďže idem približne na týždeň preč a asi nič nepridám, nejako som sa k tomuto dokopala xD Dúfam, že sa vám kapča bude pozdávať :) A keďže sa už pomaly dostávame ku koncu a ešte sa tam toho veľa neudialo, čoskoro sa to zmení xD Avšak ešte musím dokončiť epilóg z Damonovho pohľadu a nejako mi to nejde xD Ja však už niečo vymyslím, aspoň dúfam xD Príjemné čítanie a komentujte! :)
7. kapitola - Nevychovaná návšteva
Po nejakom čase blbnutí v lese musela už Bonnie ísť, pretože sa dohodla s Jeremym, že pôjdu do kina, tak sme sa rozlúčili a ja som sa vybrala domov. Rick nebol doma, takže som v pohode vstúpila do domu a hneď som zamierila do svojej izby. Prezliekla som sa a našla som rýchlo nejakú tašku do ktorej som nahádzala niekoľko kusov oblečenia, nejaké tenisky a všeličo iné, čo som pokladala za potrebné. Ako posledné som zobrala môj denník a začala som si doňho písať. Písala som o všetkom, čo sa mi stalo až kým som nepočula odomykanie dverí. Započúvala som sa. Rick sa už zrejme vrátil. Rýchlo som zaklapla denník, letmo ho vložila do tašky a už som vyšla von oknom, nechcela som, aby ma Rick videl.
Išla som za Damonom, tam budem musieť asi dočasne bývať. Po ceste som ucítila niečiu krv a neovládla som sa. Zamierila som za ňou. Zaútočila som, ale teraz som si už dávala obzvlášť veľký pozor, aby ma nikto nevidel a aby som sa nezašpinila od krvi. Nakŕmila som sa, telo som zapálila ako zvyčajne a ubzikla som z miesta činu. Keď som odchádzala, pre istotu som všetko skontrolovala, aby som náhodou nezanechala nejaký dôkaz, ale všetko vyzeralo byť v pohode.
Až teraz som naozaj zamierila k Damonovi. Pokúšala som sa vypnúť svoju ľudskosť pri kŕmení, ale nedalo sa to tak úplne. Pocit viny na mňa určite čaká, pomyslela som si.
Ďalej som už trielila k sídlu Salvatoreovcov. Za pár minút som bola na mieste. Neobťažovala sa ani klopať, prosto som sa vrútila dnu, letmo nahliadla do obývačky, pozdravila Damona a už aj bežala hore schodmi, keď som sa zrazu zarazila. Otočila som sa, tašku som nechala položenú na schodoch a pomaly som sa vrátila späť a znovu, tentokrát dôkladne, nahliadla do obývačky. Čo som v nej videla ma dosť prekvapilo. V miestnosti stál Klaus, Stefan a Damon a o niečom sa museli baviť, pretože hneď ako som prišla, stíchli. Najprv som sa pozrela na Stefana, potom na Klausa a nakoniec na Damona s ktorým som si vymenila obzvlášť dlhý pohľad.
„Aké milé prekvapenie, Elena,“ privítal ma Klaus s predstieranou zdvorilosťou. Nepovedala som na to nič. Po nejakom čase som si odfrkla.
„Hmm...,“ začala som, „čo ťa privádza zrovna sem?“ A kyslo som sa naňho usmiala. Damon sa zachechtal nad mojou reakciou.
„Rovnakú otázku by som sa mohol spýtať aj ja teba,“ odpovedal mi s úsmevom na tvári. Žeby bol naozaj taký hlúpy? Potom mi ale došlo, že možno naozaj nevie, že som upírka a preto som sa rozhodla, že sa budem správať nevychovane. V duchu som sa zaškerila. Toto by mohlo byť zábavné, pomyslela som si.
„Mohol, ale nespýtal si sa.“ Už-už som naňho chcela vyceriť svoje krásne biele zúbky, ale rozmyslela som si to. Predsa len by mu to mohlo prísť podozrivé a tak som sa naňho len sladko usmiala. Podľa výrazu jeho tváre mi bolo jasné, že mu moje správanie vyrazilo dych, čo bolo presne mojim cieľom. Moju narážku ignoroval a prešiel rovno k veci. Najprv sa obrátil na Stefana a povedal mu:
„Môžeš ísť, Stefan, teraz ťa tu už nepotrebujem.“ Pozrela som sa do Stefanovych očí a stretla som sa s jeho pohľadom. Bolo v nich vidno prekvapenie, ale čoskoro sa dal znova dokopy, uhol pohľadom a pozrel sa na Klausa, len prikývol a v priebehu sekundy bol preč. Znovu som sa pozrela na Klausa a čakala.
„Takže, prišiel som sem len pre to, že som sa ti chcel za Stefana ospravedlniť.“ Toto ma prekvapilo, ale na tvári som si udržala neutrálny výraz. Klaus a ospravedlniť sa? To prosto nejde do seba, prebehlo mi mysľou.
„A prečo by si sa za prvé musel zaňho ty ospravedlňovať a za druhé prečo sa vôbec ospravedlňovať?“ spýtala som sa ľahostajne, i keď ma to v skutočnosti veľmi zaujímalo.
„Za ten incident, čo sa stal približne pred týždňom. Prišiel by som za tebou skôr, ale tuto tvoj bodyguard mi nechcel prezradiť, kde si,“ povedal a ukázal na Damona. Jasné, že mal niečo za lubom, ako by aj inak. Chcel ma znovu vidieť, asi či som v poriadku, ale prečo by niečo takéto Klausa mohlo vôbec trápiť? Prišiel sem kvôli niečomu a toto ospravedlnenie bola len zámienka. Usmiala som sa nad svojou logikou. Predsa som ho už dobre poznala.
„No, dobre, tak ospravedlnenie sa prijíma, spokojný? Teraz už môžeš ísť. Dnes nemám moc náladu na nejakých nevychovaných upírov,“ povedala som s nádejou v hlase, že ho to vytočí. Prehovoril až po chvíli.
„Dobre, tak ja už teda pôjdem. Rád som ťa videl, Elena,“ povedal so zdvorilým úsmevom a snažil sa tváriť, aby ho tá narážka netrápila, ale nedokázal to vždy skryť. To som na ňom videla. Tak som mu s radosťou v hlase povedala:
„Aj ja teba, Klaus,“ povedala som a sladko, až príliš sladko som sa naňho usmiala. Zarazil sa a poznamenal:
„Asi je toto správanie nákazlivé, keď sa niekto s niekým ako je Damon často stretáva.“
„Možno,“ povedala som a pokrčila som ramenami a namierila som na poschodie. Predtým som sa ešte raz otočila a Klaus už tam nebol. Teraz som to už nezvládla a začala som sa smiať. Damon sa ku mne s radosťou pridal. Vyzerá to, že mi už ten ranný incident odpustil
„To sa ti fakt podarilo,“ poznamenal a usmial sa na mňa. Úsmev som mu opätovala. „Na ten výraz tak skoro nezabudnem,“ zachechtal sa.
„To fakt na to Klaus neprišiel?“ zaujímalo ma. Damon pokrčil ramenami.
„Ťažko povedať, ale myslím si, že nie. Každý sa čudoval tvojmu správaniu,“ odpovedal, stále usmievajúc sa.
„Aj ty?“ spýtala som sa neveriacky. Nič na to nepovedal. Ľahko som si domyslela odpoveď.
„Kde sa to v tebe berie?“ spýtal sa. Na to som zas nepovedala nič ja a zamierila som na poschodie do svojej izby. Po ceste som vzala tašku do rúk a Damon ma len s uchvátením pozoroval a potom si išiel naliať pohár whisky.
Pokračovanie nabudúce...