Nový život - 9. kapitola - Spln
Čaves, ľudkovia! Konečne som doma xD Home, sweet, home xD A zajtra škola :( Tešíte sa? Ja ani moc nie, keďže máme na zajtra toľko úloh, že až :( Bez ohľadu na úlohy, skúšania a písomky sa aj celkom teším :) No, nechajme školu školou a venujme sa dnešnej téme xD Tá dnešná téma je nová kapča príbehu Nový život! Takže dnes tu máme 9. kapitolu, ktorá nesie názov Spln! Myslím si, že už samotný názov prezrádza o čo tam pôjde, teda viete to, ak ste si čítali predchádzajúcu kapču xD Táto kapča je predposledná, čiže už čoskoro sem pridám poslednú a nakoniec i epilóg :) Na dnes by to malo byť všetko, myslím :) Príjemné čítanie a komentujte! :)
9. kapitola - Spln
Ako dôkaz, že je to pravda som sa pozrela na oblohu. Uvidela som to, čoho som sa najviac obávala, že uvidím. Mesiac. Mesiac v splne. Pohrýzol ma vlkolak. Hneď som si spomenula, aké to bolo hrozné, keď pohrýzol vlkolak Rose a zas v inej dobe Damona. Pokiaľ by Damon nedostal liek, nebol by tu už. Rose bohužiaľ vtedy nemala také šťastie. A ani ja nebudem mať, priznala som si v duchu. Úplne som na spln zabudla. To som až taká nezodpovedná, že si nedávam pozor ani na spln? Vedela som odpoveď. A teraz za svoju nezodpovednosť budem trpieť. Už teraz to bolelo, ale to je nič oproti tomu, čo ešte len príde.
Rozhodla som sa ísť domov. Nemohla som dobre chodiť, nie to ešte bežať, tak mi to dlho trvalo, kým som prišla k sídlu Salvatoreovcov. V duchu som sa modlila, aby Damon nebol doma. Ale bála som sa, že tu bude, pretože on nie je taký hlúpy, aby bol vonk, keď je spln.
Pomaly a potichu som vstúpila dnu a rovno som zamierila do mojej izby. Snažila som sa nekrívať, ale noha ma strašne bolela. Našťastie sa zdalo, že nikto nie je doma. Keď som bola v izbe, pre istotu som sa zamkla, zavrela okná a zatiahla závesy.
Potom som si sadla na posteľ a ešte raz som si tentoraz dôkladne prezrela ranu. Vyzerala hrozne. Ľahla som si na posteľ a snažila sa nemyslieť na tú bolesť. Po čase som nemala čo robiť a musela som sa nejako odreagovať. Natiahla som sa po denník, ktorý som nechala ležať v prvej zásuvke v nočnom stolíku, ale ako som hmatala, nič ako denník som nenahmatala. Pozrela som sa do zásuvky a denník tam nebol. Kto by mi zobral denník? Mohol ho zobrať ktokoľvek.
Zatvorila som zásuvku a nechala to tak. Teraz som aj tak mala omnoho väčšie starosti. Bola som strašne slabá. Išla som si do kuchyne po nejakú krv a pre istotu som si zobrala nejakú aj do izby a znova som sa zamkla. Nechcela som, aby ma Damon videl takto. Napila som sa krvi a hneď som sa cítila lepšie. Odrazu som bola strašne unavená. Ľahla som si a za chvíľu som už aj spala. Nebol to pokojný spánok, ale vždy lepšie ako žiadny spánok.
DAMON:
Išiel som za Bonnie, potreboval som s ňou niečo prebrať. Dúfal som, že bude doma. Bonnie ma trochu desila, hlavne keď mi vie spôsobiť takú hroznú bolesť... Radšej som zahnal tú myšlienku preč. Zazvonil som a čakal. Po pár minútach mi Bonnie otvorila, ale nemala práve najlepšiu náladu, to som hneď zistil.
„Čo tu chceš, Damon?“ spýtala sa hrubo.
„Potrebujem tvoju radu,“ odpovedal som jej.
„Moju? Takže to bude niečo s Elenou,“ konštatovala a bola skalopevne presvedčená, že je tomu tak. Prikývol som. Bonnie prevrátila oči.
„Poď,“ povedala, „čo je s Elenou?“
„No, za prvé, nevieš kde je alebo bola? Záhadne totiž zmizla.“
„Takže je aj nejaké za druhé?“ spýtala sa ironicky. Snažil som sa jej zlú náladu ignorovať, ale nedalo sa. S Bonnie som mal vždy nezhody, teda skôr ona so mnou. Nevedela ma vystáť a viem, že teraz sa so mnou rozpráva len kvôli Elene.
„Dobre, dobre. Elenu som nevidela, ale poobede mi volala Caroline a pýtala sa ma, čo je s Elenou. Elena jej to ešte nepovedala a Caroline bola naštvaná. Stretli sa v Grille a Elena potom náhle odišla a odvtedy ju Caroline nevidela,“ vysvetlila mi v krátkosti Bonnie.
„Hmm... fajn a za druhé...,“ nedokončil som.
„Vedela som, že nejaké za druhé príde,“ skočila mi Bonnie do reči. Kruto som sa na ňu zadíval. Prevrátila oči a pokynula mi, nech pokračujem. Bonnie ma niekedy riadne štvala.
„Takže, za druhé, potrebujem radu. Čítal som si Elenin denník a...,“ Bonnie ma už išla prerušiť, že na to nemám právo, ale zastavil som ju a pokračoval, „a neviem čo mám robiť.“ Potom som vytiahol denník z vrecka a podal ho Bonnie. Tá sa na mňa len skúmavo pozrela a ja som nechápal. Znova prevrátila oči.
„Myslíš si, že ho mienim čítať?“ spýtala sa ma neveriacky. Povzdychol som si. Bude to ťažšie ako som si myslel.
„No tak, Bonnie,“ začal som ju prehovárať a k tomu som pridal ešte úsmev.
„Len kvôli Elene,“ povedala skôr sebe ako mne a otvorila denník na poslednej strane a prečítala si posledný zápis.
„Fajn a po akú radu si ku mne prišiel?“ spýtala sa.
„No, Elena je tvoja najlepšia kamarátka, tak som dúfal, že mi poradíš, čo mám robiť,“ povedal som tak trochu neisto.
„No, po prvé by si jej to už konečne mal povedať, ale tentoraz normálne,“ povedala pokojne.
„Ako to myslíš?“ spýtal som sa a bol som zmätený.
„Už si jej to raz povedal,“ povedala a usmiala sa na mňa. Povedal? To je nemožné. Absolútne nemožné.
„Mýliš sa,“ povedal som rozhodne.
„Nehraj sa na neviniatko, Damon. Elena o tom vie a mne to len povedala. Ty si na to už vážne zabudol?“ spýtala sa neveriacky a podozrievavo. Premýšľal som, kedy som jej to tak mohol povedať, ale nie, ešte som jej to nepovedal. Bonnie musí byť hlavou niekde inde a trepe sprostosti, pomyslel som si.
„Ja som jej to ešte nepovedal,“ stál som si za svojím. Bonnie neveriacky pokrútila hlavou.
„Prečo si ju ovplyvnil, aby na to zabudla?“ spýtala sa. Potom som si spomenul. Naozaj som jej to už raz povedal. A potom som ju ovplyvnil, aby na to zabudla. A teraz, keď je z nej upírka, všetko si pamätá, i tie spomienky, na ktoré mala zabudnúť. Sakra.
„Už si si spomenul, že?“ spýtala sa Bonnie, ktorá mi to vyčítala z tváre. Divil som sa, že sa to vôbec dá, vždy si dávam pozor na to, aby sa mi z tváre čítať nedalo. Bonnie sa to avšak podarilo. Prikývol som, keď som jej znova venoval pozornosť. Teraz to Elena už vie. Ale stále sa správa akoby nič. To sa na ňu nepodobá, pomyslel som si.
„Takže, mal by si jej to povedať znova a tentoraz už normálne. A ďalej, no, s tým ti už neporadím, uvidíš ako zareaguje. Ale viem, že aj ona miluje teba, len si to nechce priznať.“ Bonnie to hovorila s takým pokojom, až som jej naozaj uveril, že to bude ľahké. Ale nie na dlho. Trochu sa obávam Eleninej reakcie. Ale Bonnie má pravdu, mal by som jej to konečne povedať.
„Ďakujem, Bonnie,“ poďakoval som sa jej a už som bol na odchode, keď ma Bonnie jemne zatiahla za rameno.
„Počkaj,“ povedala a ja som čakal, „dnes je spln, nie?“ Vlastne áno, spomenul som si. Bonnie však pokračovala: „Dávaj si pozor, kvôli Elene.“ Prikývol som a vybral som sa do tmy. I keď pre mňa tma nebola...
Pokračovanie nabudúce...
9. kapitola
fff, 10. 4. 2012 19:40