Pre lásku čokoľvek - 5. kapitola - Bolesť
Čaute! Mám tu pre vás novú kapitolu PLČ :) Veľmi ma potešili vaše komentáre pri predchádzajúcej kapitole a tak myslím, že znova začnem písať tento príbeh, pretože už dlho som nič nenapísala do tohto príbehu :) Ešte raz vám za ne ďakujem, dodávajú mi múzu :)
K tejto kapitolke len poviem, že sa tam objavia dve známe postavy :)
6. kapitola by tu mala byť asi nabudúci týždeň, možno aj skôr, ešte uvidím. Prajem príjemné čítanie :)
5. kapitola - Bolesť
Osoba bola okamžite pri mne a pritlačila ma ku stene. Následne pritlačila svoju ruku na môj krk a mierne ma škrtila. Ja som v tej chvíli zatajila dych. Bol to Klaus, ktorého ruka zvierala môj krk.
„Pusti ma,“ zasyčala som na neho a hrubo ho odstrčila.
„Kto si a čo si to dovoľuješ vyrušovať ma pri večeri?!“ spýtal sa Klaus hrubo. Mlčala som. Klaus sa ma práve spýtal, kto som? Nedávalo mi to zmysel. Žeby ma nespoznal? Nemožné.
„Robíš si zo mňa srandu?“ zavrčala som nenávistne. Pozdvihol jedno obočie. Zrazu sa Klaus otočil a ja som nasledovala jeho pohľad.
„Stefan,“ vydýchla som. Stefan k nám prišiel a v tvári sa mu zračilo prekvapenie. Och, tak dlho som ho nevidela.
„Hotovo,“ povedal Stefan Klausovi a mňa sa snažil ignorovať, ale nedarilo sa mu to. Klaus len prikývol a obrátil sa na mňa.
„Odkiaľ ho poznáš?“ spýtal sa. Pokrčila som ramenami. Klaus podišiel bližšie ku mne a pozrel sa mi hlboko do očí.
„Kto som?“ spýtal sa.
„Klaus,“ ovplyvnená som odpovedala.
„Čo tu robíš?“ pýtal sa ďalej Klaus.
„Idem domov,“ odpovedala som.
„Je to potrebné, Klaus?“ spýtal sa odrazu Stefan.
„Mohla by sa nám hodiť,“ odpovedal Klaus Stefanovi, ale nepozrel sa naňho.
„Pôjdeš s nami a budeš robiť, čo ti prikážem,“ povedal mi a ja som prikývla. Potom sa vybral na odchod so mnou aj so Stefanom v pätách.
Išla som za Klausom, vlastne ani neviem prečo, ale nerozmýšľala som nad tým. A vtom do mňa niekto strelil malé drevené guľky, ktoré sa mi zabodli do chrbta. Nevydržala som tú bolesť a padla som na zem. Pred očami sa mi zahmlilo, ale mŕtva som byť nemohla, stále som počula okolie.
„Čo s ňou chceš robiť?“ spýtal sa Stefan.
„Ešte uvidím. Teraz ju odnes do skrýše, potrebujem hovoriť s Elijahom.“ S Elijahom?!
Ucítila som ako ma niekto zdvíha a následne nesie. Bolesť nemizla a mne sa pomaly chcelo spať. Chvíľu som sa snažila zistiť, čo sa stalo, ale môj mozog so mnou nespolupracoval. Vzdala som to a upadla do bezvedomia.
***
Prebudila som sa na tvrdej zemi a pootvorila oči, aby som zistila, kde som. Všetko bolo rozmazané, videla som len nejaké šmuhy. Chcela som sa posadiť, ale ucítila som bolesť v chrbte a hneď som aj padla na zem. Nemala som silu. Niekto ku mne podišiel, ťažko povedať kto.
„Klaus, už sa zobudila,“ povedal a na chvíľu zmizol. Za pár sekúnd bol nazad. Zažmurkala som a postupne moje oči videli všetko normálne a nie rozmazanie. Stále som bola ale príliš slabá, aby som mohla urobiť čo i len malý pohyb. Cítila som na sebe pohľady, pravdepodobne patrili Klausovi a Stefanovi. Nikto iný totiž v miestnosti nebol.
„Čo sa stalo?“ dostala som zo seba nakoniec. Klaus sa uškrnul. Po chvíľke prehovoril k Stefanovi:
„Vyber to z nej a potom na ňu dávaj pozor. Nieže ti utečie, jasné?“ A odišiel. Stefan si ku mne kľakol a pohladil ma po vlasoch.
„Bude to trochu bolieť,“ povedal ospravedlňujúco a začal mi niečo robiť s chrbtom. Zastonala som. Čo mi to dopekla robí?
„Hotovo,“ povedal a odložil pinzetu, ktorú som si všimla až teraz. Bolesť trochu poľavila, ale stále som bola vyslabnutá. Potrebovala som krv. Ale pochybujem, že Klaus by bol taký milý a pohostil ma krvou. Pomaly som sa začala dvíhať zo zeme a ucítila som Stefanove ruky, ktoré mi pomáhali, aby som nespadla.
„Som v pohode,“ odvrkla som. Poobzerala som sa okolo seba a ani ma veľmi neprekvapilo, že už nie som na ulici. Koľko som asi mohla byť v bezvedomí? Moja myseľ teraz pracovala na plné obrátky. Bolo toľko otázok a odpovede na ne neboli k dostaniu. Rýchlo som vybrala z vrecka mobil a pozrela sa naň. Jeden zmeškaný hovor a jedna sms.
Prevrátila som oči a následne som ich vyvalila. Bolo ráno. Do školy asi nebudem môcť ísť. Jedine, že by sa Klausovi niečo porobilo v hlave a bol by taký milý, čo sa nestane. Úžasné.
„Čo chceš?“ spýtala som sa, keď som ho cítila za mojím chrbtom. Otočila som sa a mala som pravdu, stál rovno za mnou. Jediné čo ma prekvapilo bolo, že bol pri mne až príliš blízko. Mohla som cítiť jeho dych na tvári. Keď neodpovedal, položila som mu ďalšiu náhodnú otázku, ktorú som vyhrabala z hlavy.
„Na čo si chcel hovoriť s Elijahom?“ Na to už reagoval.
„Otázky tu budem klásť ja,“ odpovedal zlostne.
„Ovplyvnenie všetko vyrieši, že? Nechceš si to dať ako nové motto?“ Možno nebol práve najlepší nápad zlostiť ho ešte viac mojimi poznámkami, ale nemohla som odolať.
„Nie si nejaká drzá?!“
„Ani nie,“ povedala som a pokrútila som hlavou. „Správam sa tak, ako ty ku mne,“ dodala som a vycerila som naňho zuby.
„Tak by si to mala zmeniť,“ povedal zúrivo a obrátil sa na odchod.
„Práveže túto stránku mojej povahy mám rada. Ako si pred viac ako rokom poznamenal, asi to bude tým, že som s ním trávila veľa času,“ povedala som a pokrčila som ramenami. Zarazil sa a v sekunde bol znova pri mne a veľa nechýbalo od toho, aby ma chytil pod krk.
„Čo si to povedala?“ opýtal sa hrubo.
„Počul si,“ zamumlala som.
„Správaj sa slušne, lebo inak...,“ nedopovedal a odišiel. Ani nemusel dopovedať, vedela som, čo sa stane ak sa takto budem i naďalej správať. A nič pekné to rozhodne nebolo.
Pokračovanie nabudúce...
Thanks
Lucia, 29. 5. 2012 16:12