Pre lásku čokoľvek - 7. kapitola - Klausova inteligencia
Čus-bus! Môžem sa pochváliť, 8. kapitolu som úspešne dopísala! xD Konečne xD 9. kapitolu mienim písať niekedy nabudúci týždeň, možno ešte tento, ale keďže kapitoly nepíšem tak často a rýchlo, budem ich sem pridávať aj pomalšie, prepáčte :( Ale teraz je to skúškové a písomkové obdobie, že to inak nejde :(
Pozor, pozor! Teraz niečo pre zlepšenie nálady :) Už viem, ako tento príbeh skončí xD Trošku dopredu, keďže ešte neviem ani, čo všetko sa stane predtým xD No čo už. Ale vďaka tomu, že viem, ako to všetko skončí som už mohla popremýšľať, či týmto príbehom všetko skončí alebo bude ešte i 3. séria... A veru, dospela som k záveru, že 3. séria určite bude! Už viem aj o čom bude :) Môžete si zatiaľ pár informácií prečítať v zhrnutí príbehov :)
No a dostávame sa k dnešnej kapitolke :) Nie som s ňou veľmi spokojná, ale prepisovať sa mi ju už nechce xD A dodám k nej akurát, že... neviem, čo dodať xD Vážne netuším, prečo som tam cpala nový pár xD Ale uisťujem vás, nič vážne by to nemalo byť xD Aspoň myslím xD
Uff, nejako som sa veľmi rozpísala xD Takže, prajem príjemné čítanie :)
7. kapitola - Klausova inteligencia
Čakala som na vhodný okamih a ten nastal práve teraz. Zatvorila som oči a čakala približne päť minút. Nevedela som, či to vyjde, ale skúsiť som to musela. Pri najhoršom budem mať problém.
Po celý čas som cítila na sebe Stefanov pohľad a s tým som i rátala. Počkala som ešte niekoľko minút a potom som behom sekundy prudko otvorila oči a zamierila som k východu. Na moje prekvapenie ma nestihol zastaviť. Ten rok posilňovania a behania na rýchlosť určite nebol k ničomu. Aspoň niečo.
Vyšla som z miestnosti a hneď na to som uvidela pred sebou schody. Neváhala som ani stotinu sekundy. Vyrazila som po nich a zmätene som sa poobzerala okolo seba. Bola som v nejakom dome. Teraz ale nebolo času na prezeranie miestnosti, v ktorej som sa ocitla. Musela som sa odtiaľto nejako dostať.
Behala som po tom dome ako splašená. Prešla som už viacerými miestnosťami, ale nevšímala som si ich. Hľadala som východ von. Počula som za sebou Stefana, bol blízko mňa.
Zrazu som sa zarazila. Predo mnou nestál Stefan, ale Klaus. Prudko som sa otočila a vtedy som sa stretla so Stefanovým pohľadom. A som v kely.
„Kamže, kamže, maličká?“ spýtal sa Klaus pobavene. Zdvihla som k nemu pohľad, ale do očí som sa mu neodvážila pozrieť. Už len pre to, že je schopný ovplyvniť ma. A po tom teda rozhodne netúžim. Kto aj áno, že?
Mlčala som. Klaus mi špičkou prstu zodvihol bradu a ja som sa nemohla nijako vyhnúť jeho pohľadu. Prekvapilo ma však, že sa ma nesnažil ovplyvniť, len sa mi pozeral hlboko do očí.
„Hmm, vyzerá to, že tieto oči sa nezmenili,“ skonštatoval Klaus a ja som na mieste stuhla. Určite to vycítil, pretože sa pobavene uškrnul. Vedel, kto som. Na čo som to povedala Stefanovi? Moje vysvetlenie bolo jednoduché. Stále k nemu čosi cítim. Takže mi na ňom stále záleží. A to nie je nič dobré.
„Takže, kam si sa to vybrala?“ spýtal sa a ja som proste nemohla neodpovedať.
„Preč. Preč odtiaľto,“ zamumlala som. Nechcela som, aby vyzvedal ďalej, lebo by som mu musela povedať všetko ostatné. A to nechcem. Ale mám vôbec inú možnosť? Nie.
„Povedz, kedy?“ zaujímalo ho. Vedela som na čo naráža. Mohla som si myslieť, že ho to bude zaujímať. Ale že mu to stále nedošlo?
„Keď si ma hľadal u Damona, tak týždeň predtým,“ odpovedala som neisto. Čo mu môžem povedať a čo nie? Klausova reakcia ma prekvapila. Na stotinu sekundy vyvalil oči a potom sa pozrel na Stefana a následne späť na mňa.
„A prečo ťa to vôbec zaujíma?!“ vyštekla som na neho. „Je to predsa moja vec, nie? Do toho ťa predsa nič nie je!“
Klaus mi na to nič nepovedal a tak som sa rozhodla ísť preč, ale len čo som sa pohla k dverám, znova stál predo mnou a bránil mi v odchode. Nenávistne som sa naňho pozrela.
„Uhni,“ zavrčala som na neho. Klaus sa však nepohol ani o milimeter.
„Čo ešte chceš?!“ spýtala som sa a čakala na jeho odpoveď.
„Nepôjdeš preč,“ prikázal. Kývol na Stefana a ten odišiel z miestnosti. Ja som za ním len neveriacky pozerala. To ma tu akože nechá samú s ním?! Keď ho znovu uvidím, tak si to teda chlapec pekne zlízne.
„A to zas prečo?“ zaujímalo ma a obrátila som sa späť na Klausa. „To tu fakt musím byť zatvorená pod dohľadom môjho bývalého a v spoločnosti s osobou, ktorú nenávidím z celého môjho srdca?! To si zo mňa robíš srandu,“ povedala som namosúrene a hodila som po ňom vražedný pohľad. Chvíľu akoby premýšľal nad mojimi slovami. Nebodaj sa ho to dotklo? V duchu som sa zasmiala. Klaus predsa nemá city. K ničomu, k nikomu. Teda až na jeho milovanú rodinu, ktorú vláči so sebou v truhlách. Fakt zaujímavé. Väčšieho idiota na svete ani nemožno nájsť. I na to, že je upír, jeho inteligencia sa rovná možno zápalke. Dokonca už aj tá zápalka musí byť väčšia ako tá jeho inteligencia.
„Kam akože chceš ísť?“ opýtal sa, čím ma vytrhol z mojich myšlienok. Z mojich veľmi zaujímavých myšlienok. Nad Klausovou debilitou by som vedela rozmýšľať aj večnosť. Nikdy ju však nepochopím. A touto otázkou mi moje znalosti o jeho inteligencii len potvrdil.
„Domov predsa,“ odvetila som. Kam inam by som akože mala ísť?
„Do Mystic Falls?“ spýtal sa podozrievavo. On musel fakt veľakrát v detstve spadnúť na hlavu. Inak si to vysvetliť rozhodne neviem.
Prevrátila som oči. „Nie. Na čo ťa to vôbec zaujíma? Idem prosto domov a teraz nemyslím starý domov v Mystic Falls. To ti musí stačiť,“ povedala som mierne pobavene a znova som ho obišla a zamierila k dverám. A znova mi stál v ceste. On toho fakt nenechá?!
„Zaujímavá hra. Zopakujeme si ju ešte párkrát? A len tak mimochodom, pravidlá hry si mi ešte nevysvetlil. Ako vyhrať to mi neprezradíš, to mi je jasné, ale pravidlá by si mohol, nemyslíš?“
Z chuti som sa zasmiala. Táto hra ma fakt začala baviť. Neviem o čo Klausovi ide, ale aspoň sa niečo nové dozviem. A možno mi to pomôže pri hľadaní Damona. Aspoň nejaké plus v mojom (ne)živote.
Asi som Klausa riadne naštvala, pretože ma silno pritlačil k stene a držal ma uväznenú pod jeho telom. Toto je už fakt sila, čo si to vôbec dovoľuje takto sa správať k dáme?!
„Tak a teraz ma dobre počúvaj. Z tohto domu nevykročíš ani pätou, rozumieš?!“
Zasyčala som na neho. „ A to si ako myslíš, že ťa budem počúvať?! Zničil si mi život a...,“ nemohla som dopovedať, pretože ma Klaus umlčal svojimi perami, ktoré zrazu drvili tie moje. Nevedela som, čo mám robiť. Pri tomto bozku akoby sa môj mozog úplne vytratil, akoby som mala dutú hlavu. Nešlo mi to do hlavy. Bozkával ma vášnivo avšak z mojej strany sa opätovaniu nedočkal. Po chvíli sa odtiahol a zahľadel sa mi uprene do očí.
„Počul si už niekedy o osobnom priestore?!“ precedila som cez zaťaté zuby. Normálne by som mu párkrát vrazila do ksichtu, ale teraz som sa zmohla len na rečnícku otázku. Čo sa to so mnou deje?!
Klaus sa škeril od ucha k uchu. Tak jemu to príde smiešne?! Nech si so mnou radšej nič nezačína.
Neveriacky som sa naňho pozerala a stopercentne viem, že z mojich očí šľahali blesky. Divím sa, že ho nezasiahli... zatiaľ. Usmiala som sa zákerným úsmevom.
Asi to pochopil, lebo hneď zmizol. Pretočila som oči a vybrala sa na odchod. Konečne mi nikto nestál v ceste. To trvalo, kým pochopili, že nemá zmysel ma tu držať.
Pokračovanie nabudúce...
A ďalšia kapitolka tu bude asi o týždeň :)
Skveleee
Damonka, 2. 6. 2012 13:15