Komentár autora: Čaute! Konečne je tu víkend :) Dnes asi odchádzam na chatu a budem tam až do zajtra, tak tu nepribudne ďalší príspevok(ani nemá aký xD). Dnes tu však mám pre vás novú kapitolu PLČ :) Ale asi vás sklamem, pretože som vyminula všetky zásoby napísaných kapitoliek a z 9. kapitoly nemám zatiaľ ani slovo :/ Takže ďalšia kapitola tu tak skoro nebude, ale budem sa ju snažiť napísať čo najskôr :) A čo sa týka tejto kapitoly, bude zas akčnejšia(ako inak xD). Žiadna krv sa tam však nepreleje(aspoň nie v tejto kapitole xD). V nasledujúcich kapitolách sa však budú najviac vyskytovať postavy: Klaus, Elena, Eric. Nebojte sa, žiadny trojuholník z toho nebude xD Taká zlá zas nie som xD A ešte som zabudla na Jasona, ten sa tam zatiaľ objaví ešte raz(potom sa uvidí) a to už v 9. kapitole. Bude tam totiž Jelena scéna xD Ale to som už poprezrádzala príliš xD Takže, komentujte, pls a užitjte si kapitolu(ak to pôjde xD).
8. kapitola - Vyhrážanie
Práve som stála pred dverami môjho bytu, keď mi začal zvoniť mobil. Vytiahla som ho z tašky a pozrela sa na displej. Neznáme číslo. Hmm... kto to asi tak môže byť? Zvedavosť ma premohla a ja som to nakoniec zodvihla.
„Elena Gilbertová,“ predstavila som sa milo do telefónu.
„Čau,“ povedal hrubý mužský hlas. Prestala som dýchať prekvapením. Bol to Eric! Odkiaľ má moje číslo? Zabijem toho, kto mu ho dal!
„Odkiaľ máš moje číslo?“ zavrčala som. Moja milá tvár sa hneď zmenila na zúrivú. Už len toto som potrebovala!
„Od Jasona. Bol taký milý a s radosťou mi ho dal,“ povedal Eric mierne pobavene.
„Čo si mu urobil?!“ Moja zúrivosť prekračovala medze. Ak mu ublížil, vlastnoručne ho zabijem! Eric váhal, kým odpovedal.
„No, pár faciek, kopancov a tak,“ smial sa Eric.
„Kde je?!“ Až som sa triasla od zlosti.
„Ou, ou, takto ľahko to nepôjde, kočka. Zatiaľ je na bezpečnom mieste. Zatiaľ,“ posledné slovo obzvlášť zvýraznil a potom sa pobavene zasmial.
„Čo chceš?“ zasyčala som do telefónu. Viem si predstaviť, čo chce, ale istota je istota.
„No, budeš robiť to, čo po tebe budem chcieť,“ povedal a dám ruku do ohňa na to, že sa pri tom uškrnul ako najlepšie vedel. Ale čo s touto požiadavkou všetci majú? Klaus to po mne chcel a teraz už aj Eric. I keď u Klausa som nemala na výber, u Erica mám na výber. Maličké plus sa našlo. Heuréka!
„Fajn,“ precedila som cez zuby. Niekedy je fakt blbé nemôcť všetko riešiť po mojej upírskej stránke. I keď mohla by som urobiť výnimku...
„Ale ak niečo, čo som povedal, že máš urobiť, neurobíš, Jason na tom nabudúce bude horšie a nemusí byť do toho zapletený len on,“ pokračoval Eric pokojne. Z jeho hlasu bolo jasne počuť víťazstvo.
„Beriem na vedomie,“ odvrkla som.
„Stretneme sa o polnoci za tým barom, kde si bola s tými nulami,“ povedal a zložil. Musela som tam ísť, pretože nechcem riešiť túto záležitosť svojou upírskou stránkou.
***
Dorazila som na miesto behom pár minút. Do polnoci už chýbala len polhodina, takže Eric tu ešte nebol. Dobre. Teraz si to tu musím len všetko poobzerať a zvážiť všetky východy z tohto temného miesta.
Po dôkladnom poobzeraní tohto miesta som si uvedomila, prečo si Eric vybral práve toto miesto. Paneláky bez dverí, s vybitými oknami a bez omietky boli neobývane, možno v nich občas prespávali bezdomovci, ale stavím sa, že nikto iný. Teraz tu nebolo ani živáčka. Teda až na potkany, hmyz a inú nechutnú háveď. Eric je fakt dôsledný. Sem by neprišiel stopercentne nikto. A už vôbec nie o polnoci.
Východy tu neboli žiadne okrem jednej uzučkej uličky, ktorou som i prišla. Takže keď Eric príde, príde práve tou uličkou a tým ju zablokuje. A ak si so sebou vezme i svojich kamošov, ktorí sú samý sval a kosť, bez toho, aby si ma všimli ich nepremôžem.
A ešte nemôžem zabúdať na Jasona, ktorý bude celú situáciu len pozorovať. Teda ak toho bude schopný. Netuším, čo všetko mu Eric spravil, len aby zistil moje číslo mobilu.
No, ak to inak nepôjde, budem musieť použiť ovplyvnenie. Len dúfam, že tak ďaleko to až nezájde. Brať ľuďom ich slobodnú vôľu nie je správne i keď sú niektorí ľudia akokoľvek zlí.
V diaľke som započula zvuk chalanov, ktorí sa smiali ako opití. Eric aj so štyrmi kamošmi a Jasonom sa blížia. Jasona som rozoznala veľmi ľahko, pretože ako jedinému srdce búchalo ostošesť. Chudák, koľko si toho musel vytrpieť.
Pozrela som sa na hodinky. Bolo už niečo po polnoci, skúmanie tohto miesta mi zabralo viac času, ako som si myslela. Lenže Ericovi zrejme nezáleží na tom, či tu bude načas. Pravdepodobne neznáša čakanie.
Zvuk rehotajúcich sa chalanov naberal na intenzite. Už boli takmer tu.
Rýchlo som sa schovala v tieni, z ktorého som mohla vidieť úplne všetko, ale oni ma nemohli vidieť. Byť upírom má svoje výhody a táto určite patrí medzi ne.
Z úzkej uličky som uvidela veľmi chabé svetlo. Mohlo to byť svetlo vyžarujúce z mobilu. A zrejme aj bolo. Pochybujem totiž, že Eric by poznal vec zvanú baterka.
A vtedy som ich zazrela. Šiestich sedemnásťročných chalanov. Niežeby na toľko vyzerali.
Dôkladne som si všetkých prezrela. I keď bola dosť tma, keďže ani mesiac nesvietil, ja som videla každý malý detail. Lenže ťažko som mohla rozoznať čo i len jeden znak, podľa ktorého by som piatich chalanov mohla rozoznať. A ani som žiadny nenašla. Vyzerali ako presná kópia Erica. Oblečený boli rovnako, účes aj farba vlasov rovnaká, vyškerený ksicht a dokonca i oči mali také isté. Všetci štyria chalani sa snažili napodobniť Erica či už v správaní alebo vzhľade.
Zastali kúsok odo mňa a Eric sa pozrel na displej mobilu, asi chcel vedieť, koľko je hodín. I bez schopnosti čítania myšlienok som vedela, že sa len uisťuje, že tu nie je skoro.
Jasonovi to doplo tiež a tak len sucho poznamenal: „Hovoril som, že nepríde.“
„Ty drž hubu,“ osopil sa naňho Eric. „Príde, tým som si istý.“
Všetci na chvíľu zmĺkli a čakali. Jason však po asi minútke nabral odvahu a znova zabŕdal: „ Asi si sa v nej zmýlil. Pretože jej môže byť ukradnuté, či sa mi niečo stane. Presne ako každému obľúbenému.“
Eric sa na neho obrátil a kyslo sa usmial. „Ja sa v ľuďoch nikdy nemýlim, Jason. A ak nechceš schytať, radil by som ti mlčať,“ pohrozil mu Eric.
A znova to ticho. Premýšľala som, kedy by som sa už mala ukázať. Ale keby som sa len znenazdajky vynorila z tieňa, nemalo by to veľký efekt a ešte by to vyvolalo zbytočný rozruch.
A tak som ďalej čakala. Času mám aj tak dosť, takže mi môže byť jedno, či tu budem hodinu alebo celú noc.
Prešlo dvadsaťdva minút, kým sa konečne jeden z chalanov ozval: „Eric? Vyzerá to tak, že nepríde. Čakať na ňu je zbytočná strata času.“
„Choďte popredu bez Jasona,“ prikázal im Eric.
Chalani sa teda pobrali na odchod. A mne v hlave zasvietila žiarovka, ktorá hlásila, že teraz je čas sa konečne ukázať. Ešte chvíľku...
„Choď,“ zavelil Eric Jasonovi a ukázal na uličku. Jason bez odvrávania(ktoré by mu bolo prd platné) zamieril do uličky a Eric hneď za ním. Len sa ešte na chvíľu poobzeral okolo seba a potom sa už otočil na odchod.
Teraz, zahlásila moja myseľ. Nahodila som taký bezstarostný a sebaistý úsmev, aký som len dokázala na mojej tvári vytvoriť. Potom som už konečne vystúpila z tieňa a ironicky som za ním zavolala: „To už ideš?“
Pokračovanie nabudúce...
Ďakujem :)
Lucia, 25. 6. 2012 21:40