Pre lásku čokoľvek - 9. kapitola - Sebaistota
Komentár autora: Po dlhom, dlhočiznom čakaní je tu nová kapitola PLČ :) Písanie kapitoly som si užila, ako už dlho v tomto príbehu nie. Avšak na ďalšiu kapitolu budete asi dlho čakať, nemôžem s tým nič urobiť, keďže písať nasilu sa mi vážne nechce :/ A ešte by príbeh potreboval urobiť remake, 1. séria súrne, ale s tým by bolo veľa práce atď., takže to zatiaľ nechám tak. Užite si kapitolu a zanechajte krátky komentár, pls :)
9. kapitola – Sebaistota
Pri zvuku môjho ironického hlasu sa Eric aj Jason naraz obrátili. Na Ericovej tvári som zbadala prekvapenie, no aj nežiaduci úžas.
„Ako...?“ spýtal sa Jason nechápavo.
Neodpovedala som, všímala som si len Erica a vyžívala sa v tom, že som ho vážne dostala.
„So mnou sa nikto zahrávať nebude,“ zlomyseľne som sa usmievala.
„Myslím, že som ťa podcenil,“ priznal Eric po chvíľke. Tmavomodrými očami skúmal tie moje hnedé. Nedala som sa zahnať do kúta a čelila som jeho tvrdému pohľadu.
„Myslíš?“
„Po tomto už viem,“ odvetil.
„Neposudzuj knihu podľa obalu. To si pamätaj.“
Skĺzol pohľadom k mojim perám, čo mi dodalo ešte viac sebaistoty, ktorej sa už v mojom tele nahromadilo celkom dosť. Veď menšia hra mu aj tak neuškodí.
Cítila som, ako sa mi zaostrujú tesáky. Vedela som si predstaviť, aké by bolo opojné zahryznúť sa mu do tepny na krku a sať krv až do poslednej kvapky. A dosť. Na toto nemôžem myslieť.
„Ešte stále sa mi chceš vyhrážať?“ zaujímalo ma.
Zdalo sa mi, že zvažuje odpoveď. Bol na pochybách a to je len dobre, neskôr nebudem mať čas na riešenie ľudských problémov.
„Neradila by som ti to.“
Premiestnila som zrak na Jasona. „Choď domov,“ poručila som mu.
Zaklipkal očami, zjavne prekvapený mojím správaním. Chvíľu si ma premeriaval, či to naozaj myslím vážne a tak som mu len kývla na súhlas a obdarila ho úprimným úsmevom.
Z pohybu jeho pier som vyčítala, že mi ďakuje. Zmýlil sa vo mne a teraz si to podľa mňa uvedomil. Možno sa z toho nakoniec predsa len vykľuje priateľstvo.
„O tom ty nerozhoduješ,“ pevným hlasom zasiahol Eric a zamračil sa na mňa.
„Naozaj?“ prehodila som zvodne. Na Jasona už ruku nevztiahne, rozhodla som sa v duchu.
Ericova tvár zostala znova na pochybách. Chcel si stáť za svojím, ale sťažovala som mu to.
„Chceš do toho zaťahovať Jasona? Vážne? Na viac nemáš?“ rýpala som doňho. „Vyriešme si to len my dvaja. Nikoho iného sa to aj tak netýka.“
„Nech je teda po tvojom,“ zamrmlal Eric rezignovane. „Keď chceš, choď,“ povedal smerom k Jasonovi, no pohľadom stále skúmal mňa.
Jason pomaly a neisto zmizol v čiernej uličke. Započúvala som sa do okolia, aby som vedela, či naozaj odišiel. Len čo zahol za nejaký roh, prestala som mu venovať pozornosť. Hádam príde domov živý.
„Fajn. Dúfam, že ti je jasné, že nebudem skákať, ako si ty zmyslíš,“ povedala som rozhodne.
„Takže chceš do tohto zatiahnuť viac ľudí?“ zdvihol spýtavo obočie.
„Si úbohý, ak všetky veci riešiš týmto spôsobom.“
„Je to najlepšia metóda,“ uškrnul sa.
Pristúpila som k nemu, hlavu priblížila k jeho uchu až som sa takmer dotýkala perami jeho ucha. „A ja také typy ako si ty z duše nenávidím,“ šepla som.
Stuhol s otvorenými ústami dokorán. Odtiahla som sa od neho a prešla ukazovákom po jeho ramene. „Dávaj pozor, aby ti do úst nevletela mucha.“
A vybrala som sa preč. Nenamáhal sa ma zastaviť, takže by som ho mala mať z krku.
Neosvetlenou uličkou som išla pomaly až k hlavnej ceste a premáhala som pokušenie rozbehnúť sa preč – od všetkého a všetkých. Zhlboka som sa nadýchla a pridala do kroku. Len čo som však prechádzala okolo inej ulice, čosi ma zatiahlo do nej a pritislo ku tehlovej stene.
Zaskočená som otvorila ústa, no vzápätí mi na nich pristál ľadový prst a tak som ich aj zavrela. Vzhliadla som do známej ostražitej tváre a nadýchla sa studenšieho vzduchu, ktorý sa už zmiešal s prenikavou vôňou malín.
Caroline po chvíľke odtiahla prst a obdarila ma úprimným, šibalským úsmevom. „Už ťa otravovať nebude,“ prehovorila zvonivo a prehrabla si blonďavé vlasy prstami. „Bola to fuška,“ dodala ešte.
Chvíľu mi trvalo, kým som našla stratený hlas, ale napokon sa tak stalo. „Čo tu... ako... veď...?“ koktala som nesúvisle.
„Upokoj sa, Elena. Zodpoviem ti všetky otázky, ale najprv ich budeš musieť vysloviť celé,“ s úškrnom ma sledovala. Pod tlakom jej presvedčivých očí som prikývla a trochu sa uvoľnila.
„Ale najskôr odtiaľto vypadnime. Strašne to tu smrdí,“ pokrčila nosom, chytila ma pod pazuchu a vliekla do neznáma.
„Hej!“ bránila som sa.
Zastala. „Čo? Ak si myslíš, že tu zostanem, si na omyle. Dnes som si umývala vlasy a nestojím o to, aby mi páchli po odpadkoch,“ mračila sa Caroline.
„Veď dobre, chcela som len, že mám aj vlastný byt, môžeme ísť tam,“ navrhla som.
„Hm, máš tam sprchu, čisté oblečenie a krv?“
„Jasné,“ odvetila som.
„A žehličku na vlasy?“ spýtala sa s nádejou.
„Asi ťa to prekvapí, ale áno, mám,“ usmiala som sa na ňu.
„Je rozhodnuté. Ideme k tebe. Ktorým smerom?“
„Tadeto,“ nasmerovala som ju smerom ku škole.
Mlčky sme sa prechádzali po prázdnom chodníku. Mala som na Caroline kopu otázok a zvedavosť mi nedala jasne premýšľať.
„Ehm, Caroline?“ zamumlala som.
„Hm?“
„Je čas na moje otázky.“
„Máš pravdu, skoro som zabudla. Pýtaj sa,“ pokynula mi.
„Dobre. Tak, čo tu robíš?“
„Ťahám ťa zo šlamastiky,“ obrátila sa ku mne a v očiach som jej zazrela obavy.
Zdvihla som prekvapene obočie. „O čom hovoríš?“
„Elena, práve ťa sledoval Klaus a Ian. Už ani New York nie je bezpečný,“ vysvetlila.
„Čože?“ skríkla som. „Prečo by ma Klaus sledoval?“
„To netuším. Ale keďže je tu Klaus, musí tu byť nablízku aj Stefan,“ premýšľala Caroline a upierala pohľad do neznáma.
„Je tu. Hovorila som s ním,“ povedala som a odvrátila zrak. Oči mi zrazu nechcene zvlhli.
„Vážne? A ako sa má?“
„Nechajme to na neskôr. Hovorila si o nejakom Ianovi. Kto je to?“ chcela som vedieť. Meno mi nič nehovorilo.
„Je to lovec upírov,“ precedila Caroline skrz zaťaté zuby a pri slove lovec sa nezdržala vrčania.
Pokračovanie nabudúce...
Komentáre
Prehľad komentárov
Uz sa tešíím na pokračko.. ;)
Re: Re: Re: Super ;)
Lulu, 14. 10. 2012 21:34Žiaľ, to netuším :/ Dlho som do tejto ff nič nenapísala :/
Super ;)
Elie, 25. 9. 2012 18:13