Choď na obsah Choď na menu
 


Záhadné mestečko - 1. kapitola - Cesta plná premýšľania

11. 3. 2012

Ahojte! :) Nedeľa poobede a ja sem pridávam prvú kapitolu môjho najnovšieho príbehu s názvom Záhadné mestečko! Za každý komentárik budem veľmi vďačná a pomôže mi to rýchlejšie písať. Prajem vám príjemné čítanie a dúfam, že sa vám prvá kapitola bude páčiť :)

1842011141510.jpg

1. kapitola - Cesta plná premýšľania

Ešte poslednýkrát som sa pozrela do mojej poloprázdnej izby plnej nádherných spomienok na detstvo. Stála som medzi dverami a spomínala som na všetko, čo sa tu udialo. Od nádherných spomienok až po tie menej nádherné spomienky.

 „Bea, pozri kto tu je,“ povedala moja mama s úsmevom na tvári.

„Kelly!“ zvýskla som od radosti, keď som uvidela moju najlepšiu kamarátku ako stojí vo dverách a na jej dokonalej tvári sa jej pohrával úsmev. Pribehla som k nej a objala ju okolo krku.
„Nechceš ma rozpučiť ako chrobáka, či?“ spýtala sa pobavene.
„Tak veľmi si mi chýbala,“ zašepkala som a rozplakala som sa.
„Bea, no tak, neplač, som tu,“ utešovala ma a znova sa na mňa nádherne usmiala. Pozrela som sa na ňu s uplakanými očami a razom sa mi tiež na tvári vytvoril úsmev. Kelly tu naozaj bola a usmievala sa na mňa.
„Už som si myslela, že...,“ nechala som vetu nedokončenú.
„Viem, Bea. A je mi to ľúto, vážne,“ povedala Kelly smutne.
„To je jedno,“ povedala som ľahostajne, „hlavne, že si tu.“ A znova som ju silno objala.
Teraz bola Kelly niekde v Kanade. Išla si za svojim snom a vyplatilo sa jej to. Na nádherné chvíle strávené s ňou však nikdy nezabudnem. Našťastie ona nevie, čo sa tu stalo za jej neprítomnosti. Aspoň ona si zaslúži šťastný a jednoduchý život. A ja jej ho nemienim brať. Lepšia je nevedomosť ako skazený život.
„Bea! Kde si?“ zakričal na mňa otec z prízemia. Nechcela som ísť odtiaľto preč, ale nemala som na výber. Otec mi to prikázal. Aj keď som pred pár dňami mala osemnáste narodeniny, sama by som sa o seba nevedela postarať.
„Už idem!“ zakričala som mu naspäť. Letmo som sa porozhliadala po izbe a otočila som sa na odchod. Bezpečne som zatvorila dvere, bude lepšie ak budú počas mojej neprítomnosti zatvorené.
Zbehla som po schodoch do obrovskej chodby, kde na mňa už čakal otec. Mlčky som prešla vedľa neho a zobrala si z vešiaka bundu a malú kabelku v ktorej som mala tie najzákladnejšie veci ako mobil, peňaženku, kľúče a podobne. Môj kufor som nikde nezahliadla, musel byť už v aute. Pre istotu som si skontrolovala, či mám všetko a podľa môjho zoznamu mi nič nemalo chýbať. Ale ako to každý pozná, vždy sa na niečo zabudne. Len keby ma teraz napadlo, čo som asi tak mohla zabudnúť!
Povzdychla som si a zamierila von. Dúfam, že som si nezabudla nič dôležité, pretože pri mojom šťastí sa to veľmi ľahko mohlo stať. Auto už bolo otvorené a tak som nastúpila na zadné sedadlo a pripútala som sa.
Potom som sa obrátila na klietku položenú vedľa mňa v ktorej sa nachádzala moja milovaná mačička Kitty a cez mriežky na klietke som pohladila jej jemný kožúšok. Následne do auta nasadol môj otec a auto sa rozbehlo.
Pozrela som sa na náš obrovský dom až sa mi napokon stratil z dohľadu. Znova som sa otočila na Kitty, ktorej som teraz venovala všetku moju pozornosť. Čakala ma dlhá cesta autom.
Po asi polhodinke cestovania Kitty zaspinkala a tak som si vytiahla z ruksaku MP3 prehrávač a strčila si slúchadlá do uší. Stlačila som tlačidlo play a počúvala som nejakú pesničku. Vlastne som ani moc nevenovala pozornosť tej pesničke, skôr som rozmýšľala a pesničky boli len pozadie, aby som stále nepočula to ticho okolo seba. S otcom sme sa nerozprávali, nemali sme sa o čom. No, možno sme aj mali o čom, ale bola som naňho nahnevaná, že mi toto robí. Viem, že to myslí dobre, ale aj tak. Chcela som zostať doma a nie ísť do úplne iného mesta a okolia a spoznať nových ľudí. Keď hocikomu poviem, čo sa stalo mojej mame a sestre, ľutuje ma. Už mám po krk toľkej ľútosti! Od ich smrti je to už niekoľko mesiacov, ale ja to vnímam ako keby zomreli len pre pár dňami. Obe mi veľmi chýbajú. Od tej smutnej udalosti  sa toho veľa zmenilo. Už nie som tá istá Bea ako kedysi. Úsmev sa na mojej tvári neobjavil už hodnú dobu. Cez deň som väčšinou zatvorená v izbe a vyjdem z nej iba na raňajky, obed a večeru a ešte pár podobných výnimiek. Stále som ticho a odpovedám na otázky len šepotom. Sama od seba nikdy nehovorím. A pre toto moje správanie som teraz tu. V aute s mojim otcom na ceste do Mystic Falls, kde mám bývať celé prázdniny. Otec je totiž presvedčený, že potrebujem čas a hlavne iné prostredie a nových ľudí okolo seba. A hlavne pre to ma poslal práve do Mystic Falls za svojou známou, ktorá vychováva dievča v mojom veku a ešte jej brata, pretože im zomreli rodičia. Otec si myslí, že práve to potrebujem. Mať pri sebe niekoho, kto ma chápe, kto už raz prežil to, čo si prežívam teraz ja. Ale podľa mňa sa mýli. Moju bolesť utíši len čas. Čas, počas ktorého sa budem správať tak ako doteraz. Asi nespravím dobrý dojem, ale to ma netrápi. Slušne som sa správala kedysi.
Z mojich myšlienok ma vytrhlo prudké zatvorenie dverí. Zmätene som zaklipkala očami a pozrela som sa cez okno. Auto stálo pri chodníku pred neveľkým domom s dvoma poschodiami. Bol to už starší dom, ale omietka nikde neopadávala.
A vtom som zazrela spoza okna pohyb závesu. Vyzerá to tak, že nás už čakali. To zas bude.
Pomaly som otvorila dvere auta a s klietkou v rukách vystúpila na chodník.
„Tak čo Kitty, zvládneme to?“ pošepla som mojej mačičke. Tá zamňaukala a ja som to pokladala za áno. „Aspoň že mám teba, Kitty,“ povedala som jej a na chvíľu sa mi na tvári vyčaroval úsmev. Kitty bola mojou jedinou útechou. Iba s ňou som sa dokázala rozprávať akoby to bola Kelly. A Kitty mi zakaždým o trošku zdvihla náladu.
Prišla som k dverám domu, ktoré sa zrazu prudko otvorili. Vo dverách stála žena stredného veku so strednou postavou a na tvári sa jej pohrával úsmev.
Viac som si ju nevšímala. Všetku svoju pozornosť som dala Kitty, ktorá sledovala okolie spoza mriežok klietky.
„Jenna,“ povedal môj otec nadšene a letmo ju pobozkal na obe líca.
„Rada ťa vidím, Lucas,“ povedala Jenna na privítanie. „Poďte ďalej.“
Vstúpila som do domu po otcovi. Jenna nás zaviedla do obývačky, kde nám pokynula, aby sme si sadli. Otec si sadol do kresla a Jenna na pohovku. Ja som však zostala stáť a nedočkavo som čakala, kým budem môcť ísť do svojej novej izby.
„Jenna, toto je moja dcéra Beatrix,“ predstavil ma otec. Na chvíľu som zdvihla pohľad od Kitty a potichu pozdravila. Následne som sklopila oči k zemi. Nepáčilo sa mi, že ma otec predstavil ako Beatrix. To meno z duše nenávidím.
„Ahoj. Ako ti hovorievajú?“ spýtala sa.
„Bea,“ šepla som.
„Môžem ísť do izby?“ spýtala som sa potichu. Otec sa pozrel na Jennu, ktorá ihneď pochopila.
„Izba je na druhom poschodí, hneď oproti tej mojej. Elena ti ju ukáže,“ povedala a zavolala Elenu. O pár minút prišlo do obývačky dievča v mojom veku s nádhernými hnedými vlasmi. Oblečené na sebe mala džínsy a jednoduché červené tričko. Na tvári nemala ani štipku make-upu, takže prirodzená krása. Vedľa tohto dievčaťa musím vyzerať ako sedliačka.
„Áno, teta Jenna?“ spýtala sa milo. A potom sa obrátila ku mne a následne k môjmu otcovi. Oboch nás slušne a s úsmevom na tvári pozdravila.
„Elena, ukážeš prosím Bee jej izbu?“ spýtala sa Jenna a Elena slušne prikývla a zamierila von z obývačky.
„Nasleduj ma,“ povedala, keď prešla okolo mňa a ja som ju mlčky nasledovala. Keď sme sa ocitli v hale, otočila sa na mňa. Stále sa usmievala a ja som vôbec nechápala, ako to robí. Mne robí problém udržať si čo i len na chvíľu úsmev na tvári.
„Ja som Elena,“ povedala milo.
„Bea,“ šepla som. Elena vyzerala byť milá, ale nechcela som sa s ňou rozprávať. Stále mi to bolo proti srsti. Keď si Elena všimla, že mi nie je dvakrát do reči, akceptovala to a vybrala sa na poschodie so mnou v pätách. Na poschodí zamierila k jednej izbe a otvorila dvere.
„Toto je tvoja izba. Keby si niečo potrebovala, mám izbu hneď vedľa. Jennina izba je oproti tej tvojej a tá posledná izba patrí môjmu bratovi Jeremymu,“ povedala a o chvíľu zmizla vo svojej izbe. Bola som rada, že mi nechala súkromie.
Vstúpila som do izby a dôkladne som si ju poobzerala. Izba bola bledo-oranžovej farby a pôsobila útulne. V strede miestnosti sa nachádzala obrovská posteľ, vedľa postele nočný stolík. Oproti postele boli dvere, zrejme do kúpeľne. V rohu bola skriňa so zrkadlom a v druhom rohu písací stôl. Vedľa stola boli prázdne police a skrinky, ktoré sa končili až pri okne a dverám k balkónu.
Automaticky som podišla k oknu, aby som zistila, na čo mám výhľad. Cez okno som videla všetko, čo sa dialo pred domom. Teraz sa tam nedialo nič, ale keby sem niekto išiel a ja by som sa práve pozerala oknom, určite by som toho dotyčného videla.
Odstúpila som od okna a hodila sa do mäkkých perín na posteli. Odrazu na mňa padla únava a mne sa pomaly začali zatvárať viečka až sa úplne zatvorili. Vedela som, že keď sa poddám spánku, budú sa mi snívať hrozné sny ako každý spánok. Nemohla som však nič robiť, únava ma premohla natoľko, že som nebola schopná ani rozumne myslieť. Ľahko som aj nevedomky zaspala.

Pokračovanie nabudúce...

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.