Záhadné mestečko - 4. kapitola - Bezmocnosť
Čaves! Tak, pre mňa sa už teraz začínajúm prázdniny, keďže zajtra nejdem do školy :P A tak či onak sa zajtra neučíme, pretože máme mať branné, na ktoré by som tak či tak nemohla ísť... Zložité čo? xD No, ale sľubovaná kapitolka je tu :) Trochu neskoro, ale včera sa mi nakoniec nechcelo nič pridávať xD A jéje, zas som sa zakecala xD No nič, prajem vám príjemné čítanie a komentíky neuškodia ;)
4. kapitola - Bezmocnosť
Hneď ako som dojedla výborné raňajky, ktoré som si nakoniec tak veľmi nevychutnala kvôli Elene a Jeremymu, vybrala som sa na poschodie do svojej izby. Vybrala som si z kufra čiernu sukňu a žlté tričko na ramienka. I keď som si povedala, že dnes si make-up na seba nedám, nemala som na výber, bez neho na ulicu rozhodne nevyjdem. Nevyzerám tak dokonale ako Elena.
Rozhodla som sa pre čiernu očnú linku a dymové očné tiene. K tomu ešte lesk na pery a zakryť tie tmavé kruhy pod očami a myslím si, že by to mohlo byť hotovo. Vlasy som nechala zopnuté gumičkou v chvoste, vonku má byť tak či tak teplo, iba čo by som sa viac v rozpustených vlasoch potila.
Zobrala som si ešte malú taštičku, ktorú som si prehodila cez rameno a do ruky som si vzala slnečné okuliare. Keď som bola hotová, prezrela som sa v zrkadle zo všetkých strán a bola som spokojná. Konečne som vyzerala k svetu. Pred odchodom som ešte dala Kitty čistú vodičku a granule do misiek a vyšla som zo svojej izbe. Na moje nešťastie práve odchádzal aj Jeremy a tak na mňa pozeral s vyvalenými očami.
„Sekne ti to,“ povedal po chvíli, keď sa konečne spamätal.
„Dík,“ povedala som sucho a zbehla som po schodoch do chodby. Tam som si obula čierne tenisky značky nike a počkala som na Elenu. Keď ma zahliadla, zračila som na jej dokonalej tvári prekvapenie, po prvý raz od kedy som tu. Ak mám pravdu povedať, Elena ma tiež prekvapila, ale ja viem svoje prekvapenie pekne schovať. No, čo, mesiace praxe. Elena mala na sebe oblečené modré džínsy a červené tričko. Namaľovaná bola len trochu, dalo sa to ľahko prehliadnuť. Jej dlhé rovné hnedé vlasy mala rozpustené ako vždy. Obula si tiež tenisky a vyšli sme spolu do letného slnečného dňa.
Keď ma ovalil ostrý lúč slnka, okamžite som si dala na oči slnečné okuliare a hneď mi bolo lepšie, keď ma už slnko neoslepovalo. Síce oproti slnku ma čakalo ešte niečo horšie. Ísť medzi ľudí. Toto bude zas deň.
***
Prišli sme pred veľký penzión. Mňa nejako extra neoslovil i keď pre normálnych ľudí to je určite nádhera po ktorej istotne každý túži. Každý okrem mňa a pár výnimiek. Už len to dokazuje, že som iná.
Vystúpila som z auta a nasledovala som Elenu plne sa venujúc myšlienkam. Elena zazvonila na zvonček a čakali sme. O pár sekúnd na to sa dvere otvorili a v nich stál zrejme Stefan. Mal na sebe oblečené tmavomodré rifle a modré tričko. Vlasy mal trochu strapaté, ale vyzeralo, že mu to neprekáža.
„Ahoj,“ povedala Elena a objala Stefana. Keď mi už dochádzala trpezlivosť, začala som si podupkávať nohou. Odtiahli sa od seba presne o dve minúty a sedemdesiattri sekúnd. Ale vážne, stopovala som to.
„Beatrix – Stefan, Stefan – Beatrix,“ predstavila nás váhavo. Ja som si odkašľala. Čo už zabudla? Keď je so Stefanom, stráca zdravý rozum, tak ako každá baba, ktorá je bezhlavo zamilovaná. Tento fakt som si už stihla overiť. Som tu len prvý deň a už mám Elenu úplne prekuknutú.
„Ehm, Bea, prepáč,“ povedala a stále si ma premeriavala pohľadom. Hneď som vedela, čo ju trápi. Bojí sa, že sa mi Stefan páči a že po ňom vyštartujem. Elena je teda naivka. Takže fakt číslo dva potvrdený. Ide to nejako ľahko. Ešte som sa v nej ani raz nezmýlila.
„Nič sa nestalo,“ odvetila som nezaujato. Elena sa rozžiarila ako slniečko, keď videla, že ma okolitý svet nezaujíma. Lepšie pre mňa a vlastne i pre ňu.
„Kam máte v pláne ísť?“ spýtala som sa i keď mi to bolo vlastne úplne jedno.
„Ešte neviem. Stefan? Máš nejaký nápad?“ Elena sa obrátila na Stefana s prosbou v očiach. Ja som to nezaujato pozorovala. Už sa vážne teším, až sa tento nudný deň skončí.
„No, čo tak park?“ navrhol Stefan. Elena prikývla a stále sa šťastne usmievala. Uf, ak toto isté bude i u mňa, keď budem zamilovaná, tak sa odteraz začínam vyhýbať láske. Veď toto správanie je úplne choré.
Stefan vyšiel von a už išiel zabuchnúť dvere, keď sa od schodiska ozval uštipačný mužský hlas: „No čo, hrdličky, kam ste sa vybrali?“ Netuším, komu mohol tak patriť, ale musela som sa nad tou poznámkou uškrnúť. Konečne sa našiel niekto s rovnakým názorom ako mám ja.
„To nech ťa netrápi Damon,“ odvrkol Stefan a silno zabuchol dvere.
„Kto to bol?“ zaujímalo ma.
„Môj brat Damon,“ odpovedal Stefan. Tento chalan, čo práve utrúsil poznámku na účet lásky Stefana a Eleny je Stefanov brat? Neverím. Ale podľa všetkého to tak je. Chudák Damon, ten musí mať ale život. A vlastne, prečo ho ľutujem? Ani ho nepoznám. Prestala som sa tým zaoberať, pretože by som sa k rozumnému argumentu asi nikdy nedostala.
„Dávaj si na neho pozor,“ dodala Elena. Pozor? Ako to myslela? Zdvihla som obočie a prekvapene som sa na Elenu pozrela. Tá mi však nevenovala ani štipku pozornosti. Teraz ju zaujímal len a len Stefan a všetko ostatné jej bolo ukradnuté. Vážne, hrdličky. Takto kráčajú po chodníku ruka v ruke a mne je z toho nanajvýš zle. A tak som sa len znudene vliekla za nimi a dám ruku do ohňa na to, že som v tvári celá zelená od tých dvoch.
***
Celý deň som strávila so Stefanom a Elenou. Najprv sme boli v parku, potom v Grille, kde som sa zoznámila s Bonnie a Caroline. Obe boli veľmi milé, ale niekedy ma Caroline až príliš otravovala. Bonnie mi prišla fajn, ale Kelly to nebola. Keď sme konečne vypadli z baru, zamierili sme už k penziónu do salónika. Stefan sedel s Elenou na pohovke a o niečom sa rozprávali. Sem-tam sa niečo spýtali aj mňa, aby som videla, že na mňa nezabudli. A ja som stála opretá o stenu a nesmierne som sa nudila. Ešte cez deň, keď sme boli medzi ľuďmi sa to dalo vydržať, ale teraz, keď som v jednej miestnosti s týmito dvoma je to neznesiteľné. A ten čas ide tak pomaly... Najradšej by som ho nakopla, nech je už neskoro večer a je čas ísť, ale to jednoducho nejde.
A vtom silno treskli dvere a do salónika vletel nejaký chalan, predpokladám, že Damon. Vyzeral byť dosť vytočený, ale i napriek tomu som mu bola strašne vďačná za záchranu. Ešte minútu s týmito dvoma a zošalela by som.
„To nemôže byť pravda!“ prskal Damon. Mňa si všimol až potom a jeho výraz tváre sa hneď zmenil na prekvapený. Prezrel si ma a oči si nechal až nakoniec. Neviem prečo tak urobil, ale budiž. Chvíľu sa mi pozeral uprene do očí a vyzeral, že ich skúma tak ako ja tie jeho. Jeho oči mi však niečo pripomínali, mala som pocit, že som ich už niekde videla.
Odvrátila som pohľad a celého som si ho dôkladne prezrela, ale očiam som sa vyhýbala. A potom som si spomenula odkiaľ poznám tie oči. Z tej „vízie“. Vtedy som videla len jeho tvár, ale bola som si istá, že to bol on z tej „vízie“. Čierne havranie vlasy, modré oči a vražedný pohľad.
Zatajila som dych a srdce sa mi znova rozbúchalo ako šialené. Damon sa uškrnul a obrátil sa na Stefana a Elenu, ktorí Damona sledovali.
„Kto to je?“ spýtal sa ich.
„Bea,“ odpovedala Elena. „Ani na to nemysli,“ dodala po chvíli. Ja som nič z toho nechápala. Na prázdno som prehltla. Až vtedy sa na mňa Elena pozrela a uvidela môj vydesený pohľad.
„Bea, si v pohode?“ spýtala sa starostlivo a podišla ku mne. Celá som sa triasla. Neviem prečo moje telo reagovalo na Damona takto. Viem, že vtedy ma tá „vízia“ dosť vydesila, ale moje podvedomie si niečo uvedomilo a na to reagovalo vydesením. No, mne akoby zamrzol mozog a nevedela som premýšľať. A tak ako môj mozog zamrzol, tak som aj zamrzla celá na mieste. Ani pohnúť som sa nemohla. Zrýchlene som dýchala, srdce mi bilo ako splašené a okolo seba som nič nevnímala. Akoby ma všetky moje zmysli opustili, pred očami sa mi začalo zahmlievať.
„Bea!“ počula som skríknuť Elenu a následne som cítila ako so mnou trasie. Ale nepomáhalo to. Bola som v tranze.
„Stefan! Čo je to s ňou?“ spýtala sa Elena vydesene. Vôbec som nevedela, že Stefan stojí vedľa Eleny a občas mnou zatrasie. V živote som sa ešte necítila taká bezmocná. Okrem pár výnimiek, ale to sa nemohlo prirovnať k tomuto.
„Ona mizne?“ spýtal sa Damon prekvapene. Čože?! Ja miznem? To je nejaký blbý fór?
„Stefan?“ spýtala sa Elena so slzami na krajíčku. Teda myslím, že mala slzy na krajíčku. Ale ťažko povedať, pretože som stále nič nevidela. Len čierňavu.
„Bea? Počuješ ma?“ Na chvíľu čierňava povolila a ja som zmätene zažmurkala. Preboha, čo to je so mnou.
„Čo... čoo j-je to so... mnou?“ habkala som. A potom som to už nevydržala a odpadla som.
Pokračovanie nabudúce...